Category: Tobiáš

1 Keď sa na spiatočnej ceste priblížili ku Kaserínu, ktorý je oproti Ninive, Rafael povedal:

2 „Vieš v akom stave sme zanechali tvojho otca.

3 Poponáhľajme sa pred tvojou ženou a pripravme dom, kým prídu ostatní.

4 Vezmi so sebou aj žlč z ryby.“ A vyrazili obaja spoločne. Bežal s nimi aj pes.

5 Anna sedávala a vyzerala na cestu, ktorou odišiel jej syn.

6 A keď ho videla prichádzať, povedala jeho otcovi: „Syn ti prichádza, aj ten muž, čo ho sprevádzal!“

7 Rafael povedal Tobiášovi prv, ako prišiel k otcovi: „Viem, že sa mu oči opäť otvoria.

8 Potri mu oči rybou žlčou! Liek zaberie a beľmo sa mu z očí odlúpne. Tvoj otec zasa nadobudne zrak a bude vidieť svetlo.“

9 Anna mu bežala v ústrety, hodila sa svojmu synovi okolo krku a povedala mu: „Že ťa zas vidím, syn môj! Teraz už môžem zomrieť.“ A plakala.

10 Aj Tóbi vstal a hoci sa potkýnal, vyšiel pred vráta dvora. Tobiáš pribehol k nemu

11 s rybou žlčou v ruke, dýchol mu do očí, podoprel ho a povedal: „Neboj sa, otče!“ Potrel mu liekom oči a nechal ho pôsobiť.

12 Potom oboma rukami odlúpol beľmo z kútikov jeho očí.

13 Tóbi sa mu hodil okolo krku, plakal a hovoril: „Zasa ťa vidím, syn môj, svetlo mojich očí!“

14 A pokračoval: „Nech je zvelebený Boh! Nech je zvelebené jeho veľké meno! Nech sú zvelebení všetci jeho svätí anjeli!

15 Lebo on ma udrel, ale potom sa nado mnou zmiloval. A teraz vidím svojho syna Tobiáša!“ Tobiáš vošiel s radosťou do domu a z celého srdca velebil Boha. Potom oznámil svojmu otcovi, že sa jeho cesta vydarila a priniesol peniaze. Aj to, ako si vzal Raguelovu dcéru Sáru za manželku a že prichádza aj ona a už je celkom blízko pri ninivskej bráne.

16 Vtedy Tóbi vyšiel svojej neveste k ninivskej bráne naproti a radoval sa a velebil Boha. Keď ho obyvatelia Ninive videli prichádzať, ako kráča vo svojej plnej sile a nik ho nevedie za ruku, veľmi sa divili. A Tóbi vyznával pred nimi, že sa Boh nad ním zľutoval a otvoril mu oči.

17 Potom sa Tóbi priblížil k Sáre, manželke svojho syna Tobiáša, a požehnal ju: „Vítam ťa, dcéra moja! Nech je zvelebený tvoj Boh, ktorý ťa priviedol k nám, dcéra! Nech je požehnaný tvoj otec a nech je požehnaný môj syn Tobiáš a buď požehnaná aj ty, dcéra moja! Vojdi do svojho domu v zdraví, s požehnaním a s radosťou. Vojdi, dcéra moja!“

18 V ten deň naplnila radosť všetkých Židov, čo bývali v Ninive.

19 K Tobiášovi prišli aj Achikar a Nadab, jeho bratanci, a blahoželali mu.

20 A sedem dní slávili Tobiášovu svadbu s radosťou.

1 Keď sa svadba skončila, Tóbi zavolal svojho syna Tobiáša a pripomenul mu: „Nezabudni dať odmenu človeku, čo šiel s tebou, a niečo aj pridať k dohodnutej sume.“

2 On mu odpovedal: „Akú odmenu mu mám dať, otče? Nebudem mať škodu ani keď mu dám polovicu z toho, čo so mnou doniesol.

3 Priviedol ma zdravého, moju manželku uzdravil, vyzdvihol namiesto mňa peniaze a nakoniec i teba uzdravil! Akúže mu za to môžem dať odmenu?!“

4 Tóbi mu povedal: „Zaslúži si, syn môj, aby dostal polovicu zo všetkého, čo s tebou priniesol.“

5 I zavolal ho a povedal: „Vezmi si za odmenu polovicu zo všetkého, čo si priniesol so sebou, a choď v pokoj!“

6 Vtedy Rafael vzal obidvoch nabok a povedal im: „Dobrorečte Bohu a zvelebujte ho pred všetkým, čo žije, za dobrá, ktoré vám preukázal; velebte a ospevujte jeho meno. Ako je správne, ohlasujte Božie diela všetkým ľuďom a nezabúdajte mu vzdávať vďaky.

7 Kráľovo tajomstvo je dobre ukrývať, ale Božie skutky treba zjavovať a oslavovať. Robte, čo je dobré, a nestihne vás nijaké zlo.

8 Dobrá je modlitba s pôstom a milosrdenstvo so spravodlivosťou. Lepšie je mať málo, ale spravodlivo, ako veľa, a zločinne. Lepšie je konať skutky milosrdenstva ako kopiť zlaté poklady.

9 Milosrdenstvo vyslobodzuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu. Tí, čo preukazujú milosrdenstvo, budú sa tešiť z dlhého života.

10 Ale tí, čo páchajú hriech a neprávosť, sú nepriateľmi vlastného života.

11 Poviem vám teda pravdu a nezamlčím nič pred vami. Už som vám prezradil: Kráľovo tajomstvo je dobre ukrývať, ale Božie skutky treba zjavovať.

12 Vedzte teda: Keď si sa modlil ty a Sára, ja som prednášal spomienku vašej modlitby pred Pánovu slávu. A takisto, keď si pochovával mŕtvych.

13 A keď si neváhal vstať a zanechať jedlo a šiel si pochovať mŕtveho, bol som poslaný k tebe skúšať ťa.

14 A Boh ma opäť poslal, aby som uzdravil teba i tvoju nevestu Sáru.

15 Ja som Rafael, jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu.“

16 Tu sa obaja preľakli, padli na tvár a zmocnila sa ich hrôza.

17 Anjel im však povedal: „Nebojte sa! Pokoj vám! Zvelebujte Boha po všetky veky!

18 Keď som bol s vami, to nebolo z mojej priazne, ale z Božej vôle. Jeho zvelebujte po všetky dni, oslavujte ho!

19 Aj keď ste ma videli jesť, nič som nejedol; čo ste videli, bolo iba zdanie.

20 A teraz velebte Pána na zemi a ďakujte Bohu. Ja vystupujem k tomu, ktorý ma poslal. A vy toto všetko, čo sa vám prihodilo, napíšte.“ Potom sa vzniesol hore.

21 Keď vstali, už ho nemohli vidieť.

22 Zvelebovali a oslavovali Boha a vzdávali mu vďaky za všetky jeho veľké činy, že sa im zjavil Boží anjel.

1 Tóbi napísal tento chválospev a povedal:

2 „Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky a jeho kráľovstvo trvá po všetky veky. On trestá aj sa zmilúva, on zvrhuje až na dno podsvetia aj vyvádza z veľkej záhuby; a niet ničoho, čo by sa mohlo vymknúť z jeho ruky.

3 Oslavujte ho, synovia Izraela, pred všetkými národmi, lebo on vás medzi ne roztrúsil

4 a tam vám ukázal svoju vznešenosť. Velebte ho pred všetkým, čo žije, lebo on je náš Pán, náš Boh! On je náš Otec, náš Boh po všetky veky.

5 Bude vás trestať za vaše zločiny, ale zmiluje sa nad vami všetkými. Zhromaždí vás zo všetkých národov, uprostred ktorých ste boli rozptýlení.

6 Keď sa k nemu obrátite celým svojím srdcom a celou svojou dušou a budete sa držať jeho pravdy, vtedy sa obráti k vám a už neskryje pred vami svoju tvár.

7 Nuž, pozrite, čo s vami urobil, a oslavujte ho z plného hrdla. Velebte Pána spravodlivosti a chváľte Kráľa vekov.

8 Ja ho oslavujem v krajine môjho vyhnanstva a ohlasujem jeho silu a vznešenosť hriešnemu národu. Obráťte sa, hriešnici, a konajte pred ním spravodlivosť. Možno si vás obľúbi a preukáže vám milosrdenstvo.

9 Ja chválim môjho Boha a oslavujem nebeského Kráľa a vždy budem jasať nad jeho veľkosťou.

10 Nech všetci o ňom hovoria a vzdávajú mu chválu v Jeruzaleme! Jeruzalem, sväté mesto, Boh ťa potrestal za skutky tvojich synov, ale opäť sa zmiluje nad synmi spravodlivých.

11 Vzdávaj náležitú chválu Pánovi a dobroreč Kráľovi vekov. Opäť bude vybudovaný jeho stánok v tebe s radosťou,

12 aby v tebe rozveselil všetkých zajatcov a miloval v tebe úbohých po všetky veky vekov.

13 Jasné svetlo zažiari vo všetkých končinách zeme. Prídu k tebe mnohé národy z ďaleka, obyvatelia zo samého kraja zeme prídu k tebe, k príbytku tvojho svätého mena, a v rukách budú mať dary pre Kráľa nebies. Nespočetné pokolenia sa v tebe budú radovať a meno vyvoleného mesta bude trvať na veky vekov.

14 Prekliati nech sú všetci, čo ťa urážajú. Prekliati budú všetci, čo ťa ničia a rúcajú tvoje hradby, i všetci, čo boria tvoje veže a podpaľujú tvoje príbytky. Ale blahoslavení budú naveky tí, čo sa ťa boja.

15 Nuž, raduj sa a plesaj nad synmi spravodlivých, lebo sa všetci zhromaždia a dobrorečiť budú večnému Pánovi. Blažení sú, čo ťa milujú, blažení tí, čo sa tešia z tvojho pokoja!

16 Blažení všetci, ktorí sa zarmucujú nad tebou, nad všetkým, čo ťa zastihlo, lebo sa budú v tebe radovať a uvidia všetku tvoju radosť až naveky. Dobroreč, duša moja, Pánovi, veľkému Kráľovi,

17 lebo bude postavený Jeruzalem a v tomto meste Boží dom po všetky veky. Šťastný budem, ak ostane niekto z môjho rodu a uvidí tvoju slávu a bude velebiť nebeského Kráľa! Brány Jeruzalema budú postavené zo zafíru a smaragdu a všetky tvoje múry z drahých kameňov. Veže Jeruzalema budú postavené zo zlata a jeho hradby z rýdzeho zlata. Ulice Jeruzalema budú vydláždené karbunkulom a kameňom ofírskym.

18 Brány Jeruzalema sa budú ozývať radostnými piesňami a vo všetkých jeho domoch budú volať: »Aleluja. Nech je zvelebený Boh Izraela! A požehnaní tí, čo budú velebiť jeho sväté meno naveky a navždy!«“

1 Tu končia slová Tóbiho chválospevu. Zomrel v pokoji stodvanástich rokov a pochovali ho s poctami v Ninive.

2 Šesťdesiatdva rokov mal, keď stratil zrak. A keď ho opäť nadobudol, žil v hojnosti a konal skutky milosrdenstva. A neprestával zvelebovať Boha a oslavovať Božiu veľkosť.

3 Keď zomieral, zavolal svojho syna Tobiáša a prikázal mu: „Syn môj, vezmi svojich synov

4 a choď do Médska, lebo ja verím Božiemu výroku, ktorý vyslovil Nahum nad Ninive. To všetko sa stane a príde na Asýrsko a na Ninive tak, ako hovorili proroci Izraela, ktorých poslal Boh. Nič nebude zrušené z ich výrokov, všetko sa splní na svoj čas. V Médsku bude väčšia istota ako v Asýrsku a ako v Babylone. Ja to viem a verím, že všetko, čo povedal Boh, sa splní a uskutoční a nevypadne ani slovíčko z proroctiev. Všetkých našich bratov, čo ešte bývajú v izraelskej krajine, rozptýlia a odvedú ďaleko z ich požehnanej zeme. Celá izraelská krajina bude pustá, aj Samária a Jeruzalem budú pusté, a Boží dom bude v žalostnom stave: vypália ho a istý čas bude spustnutý.

5 Ale Boh sa opäť zmiluje nad nimi a vráti ich do izraelskej krajiny. Zasa vybudujú Boží dom, i keď nie ako ten prvý, kým sa nenaplní určený čas. Potom sa vrátia zo svojho zajatia všetci, postavia nádherný Jeruzalem, a v ňom postavia Boží dom, ako o ňom hovorili proroci Izraela.

6 Všetky národy na celej zemi sa obrátia a budú sa úprimne báť Boha. Všetci zanechajú svoje modly, ktoré ich zvádzali do bludov, a dobrorečiť budú večnému Bohu v spravodlivosti.

7 Všetci synovia Izraela, ktorí sa v tých dňoch vyslobodia a úprimne si spomenú na Boha, zhromaždia sa a prídu do Jeruzalema. Naveky a v bezpečí budú bývať v Abrahámovej krajine a dostanú ju do vlastníctva. Radovať sa budú tí, čo milujú Boha úprimne, tí však, čo páchajú neprávosť a hriech, zmiznú z povrchu zeme.

8 A teraz vám, deti, nariaďujem: Slúžte Bohu úprimne a robte, čo sa mu páči. Aj svoje deti učte, aby žili spravodlivo a preukazovali milosrdenstvo, aby pamätali na Boha a zvelebovali jeho meno úprimne a z celej svojej sily v každom čase.

9 Ty však, syn môj, odíď z Ninive a nezostávaj tu!

10 Odo dňa, keď pochováš svoju matku vedľa mňa, neostávaj na jeho území. Lebo vidím, že je v ňom veľa neprávosti a že sa v ňom pácha veľa podvodov a nik sa za to nehanbí. Pozri, syn môj, čo urobil Nadab Achikarovi, ktorý ho vychoval. Nepriviedol ho zaživa pod zem? Ale Boh obrátil potupu do tváre vinníka: Achikar sa vrátil na svetlo a Nadab vošiel do večnej tmy, lebo sa pokúšal Achikara zabiť. Keďže Achikar preukazoval milosrdenstvo, unikol z osídla smrti, ktoré mu nastavil Nadab, a Nadab padol do osídla smrti, ktoré ho zahubilo.

11 Vidíte teda, deti moje, aký účinok má milosrdenstvo a kam vedie neprávosť: že ona zabíja. A už ma moja duša opúšťa…“ Položili ho na lôžko, zomrel a pochovali ho s poctami.

12 Keď zomrela aj matka, Tobiáš ju pochoval vedľa otca. Potom odišiel on aj jeho žena do Médska a býval so svojím tesťom Raguelom v Ekbatanách.

13 V starobe sa s úctou staral o nich a pochoval ich v médskych Ekbatanách a stal sa dedičom Raguelovho majetku tak, ako aj svojho otca Tóbiho.

14 Zomrel vážený vo veku stosedemnásť rokov.

15 Ale prv, ako zomrel, počul o skaze Ninive a videl jeho obyvateľov odvlečených do Médska, keď ich zajal médsky kráľ Kyaxares, a velebil Boha za všetko, čo urobil obyvateľom Ninive a Asýrska. Prv ako zomrel, mohol sa teda radovať nad Ninive, a zveleboval Pána, Boha, po všetky veky vekov.