Category: Jób

1 Jób odpovedal:

2 „Pozorne počúvajte moje slová a nech mi je to na potechu.

3 Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma, až dohovorím, potom smejte sa!

4 Či človek je to, na koho bedákam? A roztrpčený nemám vari byť?

5 Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte, dajte si teda ruku na ústa!

6 Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje a moje telo triašku cíti hneď.

7 Nuž hriešnici, prečo sú nažive, aj zostanú ver’, silou mocnejú?

8 Ich potomci pevno stoja pred nimi, ich výhonky sú im pred zrakom.

9 Aj domy ich sú pokojné, bez obáv a Boží prút nie je nad nimi.

10 Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá, teľné kravy im nikdy nezvrhnú.

11 Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú a ich deti tiež môžu tancovať.

12 Vyspevujú si pri bubne, citare a pri zvuku píšťal sa radujú.

13 Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni a do podsvetia odísť spokojne,

14 hoc vravia Bohu: »Len sa od nás odvráť preč, my tvoje cesty poznať nechceme.

15 Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili, čo osoží nám vrúcne vzývať ho?«

16 Či v rukách jeho nie je šťastie ich a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

17 Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych a nešťastie tiež na nich doľahne?! A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

18 by ako slama boli vo vetre, ako plevy, čo víchor uchytil?

19 Či jeho zlobu Boh synom necháva? Nech jeho skára, by to pocítil!

20 Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie a hnev nech pije Všemohúceho!

21 Čo po smrti už na dome mu záleží, keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

22 Či vedomosťou možno Pána poučiť? Veď on súd koná nad nebešťanmi!

23 No v plnom šťastí tento môže zomierať, aj celkom istý, celkom spokojný,

24 bo jeho rebrá tukom prekypujú a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

25 Lež s trpkou dušou onen zas umiera a neokúsil, čo je blahobyt.

26 Aj do prachu sa rovnako uložia a červíky ich oboch pokryjú.

27 No dobre poznám myšlienky už vaše i plány, čo vy na mňa kujete.

28 Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov a kdeže je stan, kde bývali zlí?

29 Či ste sa na to nepýtali pocestných a ich znaky ste nerozoznali,

30 že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený a cez dni hrôzy že sa raduje?!

31 Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

32 Keď do hrobu ho odprevadia napokon, pri náhrobku mu budú držať stráž.

33 Sladké mu budú aj tie hrudy údolia, všetci sa za ním prúdmi pohrnú a pred ním pôjde zástup bez počtu.

34 Nuž darmo ma vy veru potešujete, zo slov vašich klam len ostáva.“

1 Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

2 „Vari je človek na osoh Bohu?! Osoží len sebe, kto má rozum.

3 Má Všemohúci radosť, že si statočný, a zisk z toho, že si lepšíš svoje cesty?

4 Azda tresce ťa pre tvoju bohabojnosť, dáva sa preto s tebou do sporu?

5 Či nie preto je veľká tvoja zloba, že sú tvoje viny bez hraníc?!

6 Od bratov si bezdôvodne brával záloh, z nahých taktiež odev si strhával.

7 Ani žíznivým si nedal vody, odoprel si lačným (skyvu) chleba.

8 Veď zem patrí mužovi, čo päsť má mocnú, obľúbenec môže sídliť na nej!

9 Vdovy si prepúšťal s prázdnou dlaňou a sirotám si lámal ramená.

10 Nuž hľa, prečo osídla sú vôkol teba prečo ťa des zachvacuje náhly!

11 Svetlo sa ti stmilo, nevidíš už a príval vôd ťa zakrýva.

12 Na výsostiach nebies vari nieto Boha? Hlavu hviezd si pozri! Vysoko sú.

13 Ty si však povedal: »Čože Boh vie?! Azda spoza mračien môže súdiť?

14 Oblaky mu clonia, nevidí nič, po obvode nebies sa prechádza.«

15 Chceš sledovať chodník dávnoveku, po ktorom si išli ľudia zloby?

16 Tí, čo boli vyrvaní pred svojím časom, keď ich základ zaliali im vody,

17 čo kričali Bohu: »Odíď od nás! Čo nám môže Všemohúci spraviť?«

18 A to on im plnil domy blahom, hoci sú mu ďaleké cesty zlých.

19 Spravodliví vidia to a radujú sa, môže sa im vysmiať nevinný:

20 »Nevyšiel im majetok na skazu už a zvyšky po nich nepohltal oheň?«

21 Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním, len tak prospejú ti tvoje zisky.

22 Prijmi ponaučenia z úst jeho, jeho slová si vlož do srdca!

23 Ak sa vrátiš k Všemocnému a pokoríš sa, vzdiališ prevrátenosť zo svojho stanu,

24 hrudu zlata ako prach si ceniť budeš, z bystrín ofírských jak skálie dajaké,

25 lebo Všemocný ti bude hrudou zlata, stane sa ti kopcom zo striebra.

26 Hneď sa budeš kochať vo Všemocnom, k Bohu pozdvihneš svoj obličaj;

27 budeš ho vzývať a vyslyší ťa a ty splníš jemu svoje sľuby.

28 Hocčo si umieniš, zdarí sa ti, na cestách ti bude žiariť svetlo.

29 Bo pyšného nafúkanca ponižuje, kto však oči klopí, toho spasí on.

30 Zachraňuje nevinného človeka; pre čisté ruky sa zachráni.“

1 Jób odpovedal:

2 „Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek a vzlykot mi ruka zadŕža:

3 Bár by som vedel, kde by som ho našiel, zašiel by som k jeho trónu až.

4 Tam pred ním samým začal by som súdiť sa a naplnil by som si ústa dôkazmi.

5 By som zvedel slová, čo mi vtedy povie, a dal si pozor, čo mi odvetí.

6 Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa? Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

7 On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým, a navždy súdu zbavil by som sa.

8 Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je, dozadu ak, zas ho nebadám.

9 Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem, zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

10 On dobre pozná moje cesty, zastávky, jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

11 Veď moja noha k jeho stope prilipla, jeho cestu som strážil, nezblúdil.

12 Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov, úst jeho slová v hrudi skryl som si.

13 Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?! Čo duša chce mu, to aj urobí.

14 Veď úmysel svoj uskutoční zaiste a takých vecí v mysli veľa má.

15 Hľa, kvôli nemu prečo predesený som: To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

16 Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť a Všemohúci ma tak predesil.

17 Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť, bo obličaj mi tône prikryli.

1 Prečo od Všemocného skryté nie sú osudy a tí, čo ho poznajú, nevidia jeho dni?

2 Veď hriešnici prekladajú medzníky a odvádzajú stádo pastierom.

3 Ba sirotám aj osla oni odženú a býka vdove vezmú za záloh.

4 Odháňajú z cesty bedárov a biedni sa v kraji všetci musia skryť.

5 Iní na spôsob divých oslov na púšti vychádzajú, za korisťou pachtia sa. Lež tí, čo robia do samého súmraku, nemajú chleba ani pre deti.

6 Tí kosiť musia na poli aj za noci a zbierať musia zlému vinicu.

7 Sú bez šiat, nahí musia nocovať, ani v zime čím prikryť sa nemajú.

8 Aj premočení sú horskými pľušťami, bez prístrešia túlia sa ku skale.

9 Už od pŕs matky lúpia oni siroty a biedneho krm berú za záloh.

10 Tak chodia nahí, lebo šaty nemajú, a vyhladnutí snopky vláčia si.

11 Aj olej tlačia medzi dvoma kameňmi a hoc lisy šliapu, hynú od smädu.

12 Ba zo (všetkých) miest zmierajúci vzlykajú a pomoc žiada duša zranených, Boh si však ich modlitby nevšíma.

13 To títo sú odporcami Svetla, jeho cesty neuznávajú a na jeho dráhu sa nevrátia:

14 Už na svitaní vstáva vražedník a zabíja núdznych bedárov; a v noci sa ako zlodej dobýja.

15 Na tmu striehne aj zrak cudzoložníka. Vraví si: »Ani oko ma nevidí!« a tvár si halí závojom.

16 Do domu sa za tmy vlámava a cez deň sa zamyká. Títo všetci nepoznajú svetlo,

17 lebo ranný svit im tieňom iba je a keď rozodní sa, hrôza schvatne ich.

18 Na hladine vody trieskou ľahkou sú, aj ich polia v kraji sú prekliate, nejdú im lisovníci do viníc.

19 Teplo, úpal vysuší snehové vody, podsvetie však zasa tých, čo pášu hriech.

20 Lono, ktoré ho počalo, zabudne naň, jeho sláva sa nebude spomínať. Ako strom sa zlomí hriešnosť ver’!

21 Trápil ženu neplodnú a bezdetnú, ani vdove neurobil dobre.

22 Svojou silou ovládol aj mocných, povstal, lenže nemá nádej života.

23 Boh mu ponechal istotu, spolieha sa, ale jeho oči nad ním bedlia.

24 Vypína sa kratučko a už ho nieto, znížili ho celkom, pokosili; uvädne jak klasu vrchovec.

25 Nie je to tak? Kto ma usvedčí z nepravdy? A moje slová ktože vyvráti?“

1 Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

2 „On má vladársku moc, hroznú silu, udržuje pokoj na výsostiach.

3 Je možno spočítať jeho zástupy? A nad kým nevychádza jeho svetlo?

4 Je človek spravodlivý pred Bohom, čistý, koho porodila žena?

5 Ak jasne nesvieti už ani mesiac ani hviezdy nie sú v jeho očiach čisté,

6 o čo menej človiečik, ten chrobák, človeka syn, tento červíček!“

1 Jób odpovedal:

2 „Azda si takto slabému pomohol a podoprel si bezvládne rameno?

3 Či si chcel takto nemúdremu poradiť a prejavil si veľa rozvahy?

4 A také slová komu si to prednášal, čí duch to teda z teba vychádza?

5 Duchovia predkov chvejú sa pod zemou, aj vody a tí, čo v nich bývajú.

6 Podsvetie je pred ním obnažené, zhubca nie je zahalený pred ním.

7 Nad prázdnom on rozostiera sever, na nič zavesuje Zemeguľu,

8 vody uzatvára do oblakov, pod nimi sa nepretrhne mračno.

9 Mesiaca tvár v splne zacloňuje, oblaky on rozprestiera po ňom.

10 Hladine vôd určil presný obvod, po hranicu samu svetla so tmou.

11 Nebeské podpery sa zachvievajú, keď im pohrozí on, strach ich drví.

12 I more rozdelil svojou veľkou mocou a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

13 Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo a čulého hada preklal svojou rukou.

14 A to sú len samy kraje jeho diela, kde sme zachytili šepot jeho slova; kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!“

1 Tu Jób začal opäť hovoriť:

2 „Ako žije Boh, čo odobral mi právo, a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

3 kým vo mne duša ešte bude, kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

4 nuž moje pery nepovedia neprávosť, ani môj jazyk nepreriekne lož.

5 Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal, kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

6 Som v práve iste, toho nevzdávam sa, mňa za dni moje srdce nekarhá.

7 Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ, ako naničhodník môj odporca!

8 Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať, keď svoju dušu k Bohu povznesie?

9 Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší, keď postihne ho dáke súženie?

10 Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

11 Nuž poučím vás, ako si Boh počína, a ciele Všemocného neskryjem.

12 Veď ak ste všetci sami toto videli, tak hlúpo konať ako môžete?!

13 Bezbožný má ten podiel pred Bohom, ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

14 Ak synov početných má, sú len pod meč, výhonky mu chleba dosť nemajú.

15 Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti, ani vdovy nezaplačú po nich.

16 Hoci striebra nahromadil ani prachu, ako blata nazhŕňal rúch drahých,

17 statočný si oblečie, čo zhŕňal on, striebro nevinný zas po ňom zdedí.

18 Palác dal si postaviť sťa hniezdo, ako keď si hájnik búdku zrobí.

19 Bohatý však ľahne si a nevstane už, oči otvoriť chce, už ho nieto.

20 Hrôzy ako záplava ho stihnú, v noci zasa víchor uchváti ho.

21 Vietor predný schmatne ho a pominie sa, odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

22 Neľútostne sa naň stále vrhá, pred bijúcou rukou prchať musí.

23 Zatlieskajú si nad ním rukami a vypískajú ho z jeho miesta.

1 Zaiste striebro má svoje náleziská a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

2 Železo zo zeme dobývajú taktiež a tvrdý kameň obráti sa na meď.

3 Temnotám hranice oni vymerali a dolujú už až po najďalšie medze i kamenie ver’, kde temravy, tône.

4 Chodby si prekopal cudzí národ také, že na ne celkom zabúdajú nohy, a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

5 Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo, je všetko ako ohňom spustošené.

6 V končinách, v ktorých je zafírové skálie a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

7 sú zasa chodníky, že ich orol nezná a nezbadá ich ani oko supa.

8 Nijaká divá zver po nich nekráčala, neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

9 Aj na tvrdý kameň položili ruku a od základov vrchy prevrátili.

10 Kanály povytesávali v skale a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

11 Aj riečne pramene presliedili dobre a skryté veci na svit vynosili.

12 Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť a kde je to umu nálezisko?

13 Jej cenu nepozná ani jeden človek a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

14 Hĺbka vraví: »Vo mne nie je veru« a more hovorí: »Ja ju tobôž nemám.«

15 Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato, ani neváži sa striebro za jej menu.

16 Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske, ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

17 Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná, ju nevymeníš za zlatú nádobu.

18 Koraly, kryštály nehodno spomenúť, bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

19 Veď sa jej nerovná topás etiópsky a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

20 Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť a kde je to umu vlastné nálezisko?

21 Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov, utajená je aj nebeskému vtáctvu.

22 Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú: »My počuli sme vravieť o nej iba.«

23 Boh jediný len cestu ku nej pozná a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

24 lebo on rozhľad má k samým medziam zeme a vidí všetko, čo len pod nebom je.

25 Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu a presnou mierou odmeriaval vody,

26 aby takto určil jeho zákon dažďu a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

27 vtedy ju uvidel, presne vypočítal a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

28 Človeku povedal: »Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.«“

1 Jób pokračoval vo svojich výrokoch:

2 „Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,

3 keď nad hlavou mi svietil svojou lampou, keď v jeho svetle šiel som temnotou?

4 Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene, keď sám Boh ochraňoval môj stan,

5 keď ešte Všemohúci býval so mnou, keď moje dietky boli okolo mňa,

6 keď nohy mliekom sa mi temer brodili, keď tvrdá skala tiekla olejom.

7 Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal a na námestí som svoj stolec mal,

8 zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali, a starci vstali, až sa vzpriamili.

9 Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali a na ústa si ruku dávali.

10 Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas a jazyk im k ďasnu prilipol.

11 To ucho čulo, hneď mi blahožičilo, to oko zrelo, pre mňa svedčilo.

12 Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil, aj osirelých, bezpomocných tiež.

13 Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých a radosť lial som vdove do srdca.

14 Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa, mne právo bolo rúchom, turbanom.

15 Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému a sťaby nohy pre kuľhavého.

16 Ja otcom bol som všetkým chudobným, aj neznámeho vec som vyšetril.

17 Zločincovi som rozbil čeľuste a z jeho zubov korisť vyrval som.

18 Nuž vravel som si: »V hniezde svojom vydýchnem a sťaby piesok dni si rozmnožím.

19 Môj koreň vlahe otvorený je, mne rosa padá v noci na vetvy.

20 Aj sláva vo mne nová bude vždy a v mojej ruke luk sa omladí.«

21 Čo ma počúvali, celkom ticho ostali a moju radu s túžbou čakali.

22 Dohovoril som, nerobili námietky a moje slová na nich kvapkali.

23 Tak čakali ma, ako dážď čakajú, ako po pŕške im ústa dychtili.

24 Až neverili, keď usmial som sa na nich, svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.

25 Im smer som určil, bol som im tiež na čele, sťa kráľ som trónil vo vojsku, kam viedol som ich, tam sa pobrali.

1 Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len, aj čo sú vekom mladší odo mňa; tí, ktorých otcov nedržal som za hodných ani stáda svojho psom ich prirovnať.

2 A rúk ich sila načo veru bola mi? Veď mohúcnosť ich celkom poklesla

3 i núdzou veľkou, hladom ukrutným: Tí obhrýzali v stepi trávy korienky, im matkou bola skaza, sama púšť.

4 V kroví si natrhali lobody a chlebom bol im koreň borievky.

5 Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj, jak na lupičov na nich kričali.

6 Iba do výmoľov sa mohli uchýliť a do dier zeme, do skalných jaskýň.

7 Nuž po húšťavách oni teda kvílili a krčili sa v kruhoch bodľačia,

8 tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.

9 A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len.

10 Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre.

11 Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal, a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.

12 Už po pravici svedkovia sa dvíhajú a do slučky mi nohy lapajú i nasypali hrádzu proti mne.

13 Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť, a pochodujú, nik im nebráni.

14 Už prichádzajú sťaby šírym prielomom a sem sa rútia, krytí troskami.

15 Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné, aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú a ako oblak spása ušla mi.

16 Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou a súženia dni zachvátili ma.

17 Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú.

18 On silou veľkou za šaty ma pridŕža, za golier plášťa pevne drží ma.

19 Ba do blata ma (ešte), uvrhol, že rovný som ja prachu, popolu.

20 Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš, hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.

21 Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne, mňa rukou silnou prenasleduješ.

22 Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša, a rozplývam sa v búrky prívaloch.

23 Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už, kde všetkých živých miesto schôdzky je.

24 Však na biedneho som ruku ja nevztiahol, keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.

25 Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké, duša mi s biednym sústrasť nemala?

26 Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie, svetlo som úfal, prikvitla však tma.

27 Hej, neprestajne vrú už moje útroby, dni súženia mne dostavili sa.

28 Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam a pred všetkými vstávam, nariekam.

29 Veď stal som sa už bratom samých šakalov a spoločníkom pštrosov (na púšti).

30 Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila.

31 Nuž moja lutna iba nárek (vydáva) a píšťala zas plač len hlasitý.