Category: Jób

1 Tu prehovoril Naamčan Sofar a vravel:

2 „Nemá azda táraj dostať odpoveď, pravdu má mať veľavravný muž?

3 Umlčia ľudí táraniny tvoje, ty pýšiť sa budeš, že pravdu máš?

4 »Moja náuka je jasná.« Vravíš ty. »Pred tvojím zrakom som celkom čistý.«

5 Keby len Boh ozaj vravieť začal, otvoril si proti tebe pery,

6 dal ti poznať taje svojej múdrosti nepochopiteľné na počutie! Vedz, to Boh chce počet z tvojej viny!

7 Chceš azda vystihnúť Božiu podstatu, obsiahnuť dokonalosť Všemohúceho?

8 Je vyšší nad nebesá. Čo urobíš? Hlbší od podsvetia. Čože dozvieš sa?

9 Jeho rozsah väčší je ako zem, jeho šírka väčšia ako more.

10 Ak on ide pomimo, či to tají, abo rozhlasuje, kto mu zabráni?

11 Veď ľudí podvodných on dobre pozná, neprávosti zbadá, všíma si ich.

12 Tak môže prísť prázdny človek k rozumu, veď človek sa rodí ako divé osliatko.

13 Lenže ak ty svoje srdce priame máš, ak ty k nemu dvíhaš svoje ruky

14 a ak je neprávosť v tvojej ruke, ty ju odstrániš a krivde nedáš sídliť v svojom stánku,

15 potom si pozdvihneš tvár bez poškvrny, budeš neochvejný, bez strachu.

16 Potom iste zabudneš na útrapy, na vody jak ušlé spomenieš si.

17 Život jasnejší mať budeš nad poludnie, ba aj tmy ti budú ako zore.

18 Budeš istý, bo budeš mať nádej, budeš pokojne spať chránený.

19 Keď budeš driemať, nik ťa nevyruší; mnohí ťa budú láskať po tvári.

20 Oči bezbožných však zhynú túžbou, pre nich útočište zaniklo už a nádej všetka ich je – vydať dušu.“

1 Jób odpovedal:

2 „Vy jediní ste teda ozaj ľuďmi a všetka múdrosť s vami zahynie.

3 Aj ja mám rozum takisto ako vy a nie som od vás nijako podlejší. Veď oné veci kto by nevedel?!

4 Mám byť azda svojmu druhovi na posmech? Preto vzývam Pána, nech on mi dá odpoveď! Je na smiech človek riadny, statočný…

5 Veď »Škode posmech!« myslí si šťastný a »Úder tomu, komu nohy klesajú!«

6 Stánky ničomníkov sú na pokoji, čo dráždia Boha, tí sú bezpeční, akoby mali Boha v svojej ruke.

7 Zveri sa pýtaj, by ťa poučila, nebeských vtákov, nech ti povedia,

8 aj zemeplazov, aby poučili teba, a morské ryby nech ti oznámia:

9 Veď z týchto všetkých ktože by nevedel, že ich urobila ruka Pánova?!

10 V jeho ruke je duša všetkých bytostí aj duch každého ľudského tela.

11 Azda ucho nerozlišuje slová, ako pokrm ochutnáva podnebie?

12 A nemávajú starší múdrosť a vysoký vek nemá rozumnosť?

13 Aj on múdry je a veľmi mocný, aj rozvážny je, veľmi rozumný.

14 Ak niečo zrúca, to nik nepostaví, koho on zavrie, toho neotvorí nik.

15 Ak zahatá vody, zaraz povyschýnajú, keď vypustí ich, kraje rozvrátia.

16 Aj on je mocný a múdry, jeho je zvedený i jeho zvodca.

17 On dáva radcom vykračovať boso a bláznov robí zo sudcov.

18 Aj kráľom reťaze strháva a putá dáva kolo bedier im.

19 On dáva kňazom vykračovať boso a veľkomožných k pádu privádza.

20 Rečníkom odoberá výrečnosť a starcom zas rozum odníma.

21 Na urodzených vylieva potupu a veľkomožným pásy popúšťa.

22 On odhaľuje hlbočiny temnoty a temravy zas mení na svetlo.

23 On rozmnožuje, lež aj hubí národy, jak šíri kmene, tak aj tiesni ich.

24 On rozum berie zemským kniežatám a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou.

25 Tak tápu potme, svetla vôbec nemajú a tackajú sa ako opití.

1 Hľa, moje oko všetko toto videlo i ucho moje čulo, vnímalo.

2 Nuž čo viete vy, to ja poznám takisto, nie som od vás nijako podlejší.

3 Ale ja budem hovoriť so Všemohúcim a pred Bohom sa chcem obhájiť.

4 Vy však vymýšľate klamné luhárstva, všetci ste nanič lekári.

5 Ach, keby aspoň umĺknuť ste chceli, to za múdrosť by sa vám rátalo.

6 Len počúvajte perí mojich výčitky a úst mojich čujte žalobu!

7 To namiesto Boha hovoríte luhárstva a miesto neho lesti vravíte?

8 Chcete sa postaviť na jeho stranu a zástupcami Boha chcete byť?

9 To dobre bude, keď sa o vás presvedčí, že jak ľudí klamú, tak ho klamete?

10 On vás isto stihne trestom veľmi prísnym, ak tajne komu stranu držíte.

11 Nedesí vás jeho velebnosť a hrôza z neho nezachváti vás?

12 Tie vaše reči nie sú hádam z popola a nie sú z hliny vaše pevnosti?

13 Nuž mlčte trochu, by som mohol aj ja hovoriť, nech potom príde na mňa čokoľvek!

14 Však svoje telo držím medzi zubmi a svoju dušu na dlaň kladiem si.

15 Ak znivočí ma, ani sa nezachvejem, len nech si pred ním poviem svoje.

16 To bude potom moja spása, veď nemá prístup k nemu darebák.

17 Tak počúvajte moje slovo a v ušiach vašich nech je výklad môj!

18 Pripravil som sa na súd a som presvedčený, že ja v práve som.

19 Kto sa teda chce pravotiť so mnou? Lebo potom zmĺknem a zahyniem…!

20 Len od dvoch vecí ma teraz ušetri a pred tebou sa skrývať nebudem:

21 Odtiahni odo mňa svoju ruku a hrôza z teba nech ma nedesí!

22 A zavolaj ma, budem ti odpovedať, alebo ja budem hovoriť a ty mi odpovieš.

23 Koľko mám pokleskov a hriechov? Tak moje viny, hriechy oznám mi!

24 Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou a máš ma za svojho nepriateľa?

25 Či desiť chceš lístok vetrom zmietaný a za slamkou suchou sa naháňať? –

26 že výrok trpký zapisuješ proti mne, že pričítaš mi viny z mladosti,

27 že moje nohy zatváraš do klady, všetky moje kroky strážiš bedlivo a nôh mi stopy skúmaš pozorne?

28 Rozpadá sa ako hniloba nejaká, jak šaty, čo ich mole vyžerú.

1 Veď človek, čo sa zrodil zo ženy, má dni krátke a plné lopoty,

2 jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne, jak keď tieň beží, nezastaví sa.

3 Ty svoje oko na neho otváraš a poháňaš ho na súd so sebou.

4 Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.

5 Sú odmerané veľmi presne jeho dni a poznáš počet jeho mesiacov, dal si mu medze, neprekročí ich.

6 Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho, kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.

7 Veď aj strom nádej máva a mládnik jeho skazu nevezme.

8 Ak korene mu zostarnú v zemi a jeho peň v prachu odumrie,

9 povyháňa, len čo cíti vodu, sťa byľ mladá vetvy vyženie.

10 No človek hynie, klesá bez vlády a ľudia zájdu – kde sa podejú?

11 Jak keby z mora vody vymizli a rieka klesla, vyschla nacelkom,

12 tak človek klesne, viac už nezdvihne sa, neprecitne, kým sa nerozpadne nebo, a nepreberie sa zo spánku.

13 Hoc do podsvetia by si ma zavrhol, mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev, len urči, kedy spomenieš si na mňa!

14 Ak človek zomrie, azda zas oživne? To by som vydržal celý čas lopoty, kým neprišla by za mňa výmena.

15 Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem, až zažiadaš si dielo svojich rúk.

16 Ty teraz rátaš moje kroky, ale moje viny odpustíš.

17 Môj hriech bude zapečatený v mechu a moje poklesky vybieliš.

18 Tak, ako kopec padne a rozsype sa a z miesta svojho skala pohne sa;

19 tak, ako voda rozhlodáva kameň a jej prívaly odplavujú prsť, tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.

20 Ty dorážaš naň, kým sa nepominie, meníš mu výzor a posielaš ho preč.

21 Veď nevie ani, či má ctené deti, a nedozvie sa, ak sú tupené.

22 A jeho telo? Preň iba strasť zakúša. A jeho duša? Pre tú kvíli len.“

1 Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

2 „Bude azda múdry odpovedať múdrosťou do vetra a naplní si vnútro vetrom východným?

3 Bude sa hádať slovami bez osohu a neužitočnými rečami?

4 Veď ty takto kazíš bázeň pred Pánom, porušuješ zbožnú úctu voči Bohu.

5 To ti ústa navádza tvoja vina, osvojuješ si prefíkaných reč.

6 Odsudzujú ťa vlastné ústa, nie ja, svedčia proti tebe vlastné pery.

7 Hádam si sa narodil prvý z ľudí, splodený si bol pred kopcami?

8 Azda si počul tajné Božie plány, vari si všetku múdrosť schmatol pre seba?

9 Čo poznáš, čo my nepoznáme? Čomu rozumieš, čo my nevieme?

10 Veď sú medzi nami aj starci, aj kmeti, vekom ešte starší než tvoj otec!

11 Božia útecha ti je už málo, jeho preláskavé slová k tebe?

12 Prečo ťa strháva tvoje srdce a prečo pomihúvaš očami,

13 keď sa s hnevom staviaš proti Bohu, keď zo svojich úst púšťaš také slová?

14 Čože je človek, aby čistý bol, koho žena zrodila, aby bol spravodlivý?

15 Veď on nemá dôveru vo svojich svätých, nebo nie je čisté v jeho očiach,

16 ešte menej, kto ohavný, skazený – človek, čo jak vodu pije hriech!

17 Chcem ťa teda poučiť, počúvaj ma, čo som spozoroval, chcem ti povedať,

18 čo aj múdri mužovia rozhlasujú podľa svojich predkov, nič netaja,

19 ktorí jediní dostali túto zem, nik cudzí neprešiel pomedzi nich:

20 Po všetky dni života zlý trasie sa, po všetky svoje roky tyran tiež.

21 V ušiach mu znejú desivé hlasy, záhuba naň príde v čase pokoja.

22 Neverí, že možno uniknúť z tmy, pretože je pod meč určený.

23 Blúdi a hľadá chlieb: »Kade ísť?« Vie, že je deň tmy prichystaný.

24 Prestrašuje ho čas tmy, zachvacuje ho tieseň prehrozná ako kráľa, čo sa chystá na boj.

25 Zdvihol svoju ruku proti Bohu, proti Všemocnému sa postavil,

26 útočil proti nemu s tvrdou šijou a množstvom štítov vypuklých.

27 Vo vlastnom tuku si ukryl obličaj, a nabral sadla na svoje slabiny.

28 Osídľoval spustošené mestá, domy, v ktorých nemal bývať nik, lebo boli celkom v rozvalinách.

29 Neobstojí imaním, nezbohatne, nerozprestrie sa tieňom po zemi.

30 Nevyjde už viac z temravy; mládniky mu spáli horúčava, vietor postrhúva jeho kvety.

31 Lži nech márne neverí oklamaný, lebo vyjde iste navnivoč.

32 Predčasne mu zvädnú ratolesti, nezazelenie sa vetva jeho.

33 Strapce stratí ako vinič nezrelé, ako oliva on zhodí kvety.

34 Družina bezbožného jalová je a oheň zhltne stany tých, čo berú úplatky.

35 Obťažkaní pohromou rodia skazu a ich lono chystá iba lož.“

1 Jób odpovedal:

2 „Nuž vecí takých počul som už premnoho. Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.

3 Bude už koniec týmto slovám do vetra? Veď čo ťa núti odpovedať mi?

4 Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť, keby ste vy boli miesto mňa, snovať také reči proti vám a krútiť hlavou nad vami.

5 No obodroval by som vás svojimi ústami a chvenie svojich perí by som nezadržoval.

6 Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje, ak prestanem, neodchádza odo mňa.

7 No teraz ma už naskrze vysilil

8 a jeho tlupa sa ma zmocňuje. Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa, môj žalobca tak svedčí proti mne.

9 Má hnev na korisť, a tak ma schvatol a zubmi na mňa zaškrípal i ostro zazrel na mňa škodca môj.

10 Už svoje ústa roztvárajú na mňa a na posmech ma bijú po tvári, zhŕkli sa všetci proti mne.

11 Boh ma dal zlostníkovi napospas a vydal ma do rúk bezbožníkov.

12 V pokoji žil som, náhle si ma vydesil, za krk zdrapil a celkom skrušil ma, sebe za cieľ si ma postavil.

13 Už jeho strely poletujú kolo mňa, mne kruto roztína obličky a moju žlč na zem vylieva.

14 Mne dáva vskutku úder jeden za druhým, sťa bojovník on na mňa rúti sa.

15 Tak, žínenku už ušil som si na kožu a svoj roh som do prachu pohrúžil.

16 To sčervenala mi tvár od plaču, a tma mi leží kolo mihalníc,

17 hoc násilie na mojich rukách nie je a moje modlitby sú bez škvrny.

18 Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci! Nech pre môj plač niet miesta skrytého!

19 Už svojho svedka iba na nebi mám a ručiteľ môj na výsostiach je.

20 Druhovia sa mi tu posmievajú, ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,

21 by dal mužovi aj voči Bohu právo, jak ho človek má voči blížnemu.

22 Lebo uplynie pár krátkych rokov a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.

1 Môj duch je zbitý, moje dni už pohasli a nič, len hroby sú mi potrebné.

2 Či nerobia si zo mňa iba posmešky a v utrpení oko nebdie mi?

3 Tak teda polož záloh za mňa pred seba. Veď kto iný odváži sa udrieť mi do dlane na znak záruky?!

4 Lebo ich srdcu si odňal odvahu a vyhrať veru ty ich nenecháš!

5 Keď niekto zradí za podiel priateľov, oči sa jeho deťom zatmejú.

6 Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím; a práve mne to pľujú do tváre.

7 Tak moje oko od žiaľu sa skalilo a údy všetky ako tôňu mám.

8 Čo poctiví sú, žasnú nad tým zdesene, nad hriešnym čistý horší sa.

9 Lež spravodlivý svojou cestou ide si a silu získa, kto je čistých rúk.

10 Vy všetci teda, vráťteže sa, poďte sem, hoc medzi vami neznám múdreho.

11 Moje dni ušli, praskli moje úmysly aj túžby môjho srdca.

12 Noc obrátili na deň; svetlo je opäť bližšie ako tmy.

13 Či môžem dúfať? Domom mojím podsvetie a vo tmách som si lôžko popravil.

14 Nuž: »Môj otec si« – tak som hrobu povedal a červom: »Ste mi matkou, sestrami.«

15 V čom nádej moja môže ešte spočívať? A moje šťastie, kto ho pobadá?

16 Či do podsvetia so mnou azda zostúpi a do prachu sa vedno vnoríme?“

1 Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

2 „Dokedy budete hádzať slová? Dobre rozvážte si, potom vravme:

3 Prečo sme za hovädá pokladaní? Prečo sme v tvojich očiach nečistí?

4 Ty, čo vlastnou zúrivosťou roztrhneš sa, kvôli tebe sa zem púšťou stane a bralo sa má pohnúť zo svojho miesta?

5 Isto zhasne svetlo bezbožného, nezažiari plameň jeho ohňa.

6 Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane, ba aj jeho svieca nad ním zhasne.

7 Jeho veľké kroky umenšia sa, povalia ho jeho vlastné plány.

8 Do oka sa zaplieta nohami, vykračuje si ako po sieti.

9 Za pätu ho zachytáva osídlo, sťahuje sa vôkol neho slučka.

10 Povraz na neho je skrytý v zemi, na chodníku naňho čaká pasca.

11 Zo všetkých strán ho budú desiť hrôzy a budú sa mu valiť na päty.

12 Síl mu ubudne od hladu, pri boku mu stojí skaza istá.

13 Choroba rozožerie jeho kožu, smrti prvý syn mu údy zhltá.

14 Vytrhne ho z bezpečného stanu, odvedie ho ku kráľovi hrôzy.

15 V jeho stane býva to, čo nie je jeho, a jeho príbytok sírou posypú.

16 Oddola mu vyschýnajú korene, konáre mu vädnú odvrchu.

17 Vymizla jeho pamiatka zo zeme, nespomenú jeho meno na námestiach.

18 Zo svetla ho zaháňajú do temnôt, zapudzujú ho z obvodu zeme.

19 Nemá synov, potomkov vo vlastnom ľude, nijaký ostatok vo svojom príbytku.

20 Jeho osud predesil najposlednejších, hrôza zachvátila prvých:

21 »Také sú príbytky zlého človeka, to je miesto tých, čo nepoznajú Boha.«“

1 Jób odpovedal:

2 „Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať a rečami ma mliaždiť naskrze?

3 Už desiaty raz tupíte ma; tak utláčať ma nehanbíte sa?

4 Že pochybil som, hoc by to aj pravda bola, tak moja vina na mne zostane.

5 Ak chcete sa vypínať nado mňa a moju hanbu mi vytýkať,

6 tak teda vedzte, že Boh vskutku ukrivdil mi a svoje siete na mňa zahodil.

7 Ak volám: »Krivda!«, nik sa mi neozve. Nuž márne kričím, nieto práva už.

8 Mne cestu zastal, by som ďalej nemohol, a chodníky mi tmami zavalil.

9 On postrhúval zo mňa moju slávu a z hlavy mi sňal veniec ozdobný.

10 Borí ma zo všetkých strán, musím zahynúť, moju nádej jak strom vyvracia.

11 Ba ešte roznecuje svoj hnev proti mne a má ma veru za nepriateľa.

12 Už jeho tlupy postupujú združené a nasýpajú hrádzu proti mne i tábor robia vôkol môjho stanu.

13 On mojich bratov odohnal odo mňa, a známi sa mi celkom odcudzili.

14 Opustila ma rodina i priatelia a zabudli ma hostia

15 aj domáci. Ba vlastné slúžky za cudzieho majú ma a v očiach ich som iba prišelcom.

16 Ak volám sluhu, odpoveď mi nedá, aj keď ho prosím vlastnými perami.

17 Veď môj dych sa oškliví vlastnej manželke a zo svojich útrob deťom zapácham.

18 Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.

19 Všetci moji dôverníci sa ma hrozia a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

20 Mne koža, telo už len visí na hnátoch a unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov.

21 Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica.

22 Prečo ma prenasledujete ako Boh a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

23 Bár by moje slová napísané boli, vryté do dosky spiežovej,

24 bár by ich rydlom železným a olovom navždy vrýpali do skaly!

25 Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme.

26 Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený a zo svojho tela Boha uvidím.

27 Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím. Moje oči ho uzrú, a nie iný. Mne srdce vnútri túžbou zmiera…

28 Ak hovoríte: »Ako ho budeme stíhať, akú zádrapku na ňom nájdeme?«,

29 tak traste sa pred ostrím meča, bo proti vinám vzplanie jeho hnev; že jesto Sudca, potom uznáte.“

1 Tu prehovoril Noamčan Sofar a vravel:

2 „Preto mi tie myšlienky prichádzajú, pre pocity je to, čo mám v sebe.

3 Karhanie keď čujem, čo ma tupí, dych umu mi velí odpovedať.

4 Veď to aj sám vieš, že odjakživa, od čias, keď bol človek na zem daný,

5 radosť hriešnikov je veľmi krátka a smiech darebákov trvá chvíľku len.

6 Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha, čo aj do oblakov čnie mu hlava,

7 veru navždy pominie sa ako prelud… Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«

8 Ako sen odlietne, nenájdu ho, sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

9 Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už, ani jeho sídlo ho už neuzrie.

10 Biednym dajú náhradu jeho deti, vrátia do ich rúk jeho imanie.

11 Plné mladosti boli jeho kosti, ale na prach spolu s ním sa obrátia.

12 Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo, ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

13 vychutnáva si ho, nevypľúva, pridržiava si ho na podnebí –

14 tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí na žlč jedovatých hadov v útrobách.

15 Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol, sám Boh mu ho z brucha vyženie.

16 Nacical sa jedu jedovatých hadov, preto skynoží ho jazyk vreteníc.

17 Čerstvého oleja prúdy nezrie, ani medu a mlieka potoky.

18 Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich, neužije svoje zárobky,

19 lebo násilne utláčal biednych, uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

20 Keďže nezná pokoj v svojom vnútri, jeho chamtivosti ujsť nemožno.

21 Nik jeho žravosti neunikol, preto jeho šťastie pominie.

22 Vprostred toľkej hojnosti mu úzko, všetky šľahy biedy idú naň.

23 Až si bude chcieť naplniť žalúdok, (Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu, svoje šípy nechá pršať naň.

24 Keď bude utekať pred železnou zbrojou, luk spiežový ho iste prestrelí.

25 Strela tá prenikne šijou jeho a plameň meča jeho žlč.

26 Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy, všetky tmy sú prichystané preňho, oheň nezažatý pohltí ho a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

27 Nebo samo odhalí jeho vinu, aj zem sa proti nemu postaví.

28 Dom mu tiež odnesie povodeň, čo v deň jeho hnevu sa privalí.

29 Taký podiel Boh bezbožnému dáva, od Pána ho (čaká) také dedičstvo.“