Category: Jeremiáš

1 Reči Jeremiáša, syna Helkiášovho, spomedzi kňazov, ktorí boli v Anatote, v Benjamínovej krajine.

2 Pán hovoril k nemu v dňoch júdskeho kráľa Joziáša, syna Amonovho, v trinástom roku jeho panovania,

3 aj v dňoch júdskeho kráľa Joakima, syna Joziášovho, až do konca jedenásteho roku júdskeho kráľa Sedekiáša, syna Joziášovho, až po presídlenie Jeruzalema v piatom mesiaci.

4 Pán prehovoril ku mne takto:

5 „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“

6 I povedal som: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“

7 Ale Pán mi riekol: „Nehovor: »Mladučký som,« lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem.

8 Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil!“ – hovorí Pán.

9 Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst!

10 Pozri, postavil som ťa dnes nad národy a nad kráľovstvá, aby si vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil, aby si budoval a sadil.“

11 Pán sa ma pýtal toto: „Čo vidíš, Jeremiáš?“ Odpovedal som: „Vidím prút mandľovníka.“

12 A Pán mi povedal: „Dobre si videl, pretože budem bedliť na svoje slovo a splním ho.“

13 Pán sa ma pýtal po druhý raz toto: „Čo vidíš?“ Odpovedal som: „Vidím kypiaci hrniec a jeho ústie je od severu.“

14 Nato mi Pán povedal: „Od severu kypí nešťastie na všetkých obyvateľov krajiny.

15 Bo hľa, ja zavolám všetky kmene kráľovstiev severu – hovorí Pán. Prídu a každý postaví svoj trón pred vchodom do brán Jeruzalema proti všetkým jeho múrom vôkol a proti všetkým júdskym mestám.

16 I prerokujem s nimi svoj spor pre všetku ich zlobu, že ma opustili, že okiadzali cudzích bohov a klaňali sa dielu svojich rúk.“

17 „Ale ty si opáš bedrá, povstaň a rozpovedz im všetko, čo som ti prikázal! Nemaj pred nimi strach, aby som ťa nimi nenastrašil!

18 A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Júdska a jeho kniežatám, proti jeho kňazom a ľudu krajiny.

19 Budú s tebou zápasiť, ale nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja – hovorí Pán, aby som ťa vyslobodil.“

1 Pán prehovoril ku mne takto:

2 „Choď a volaj do uší Jeruzalema: Toto hovorí Pán: Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub, keď si ma nasledoval na pustatine, v nezasiatej krajine.

3 Izrael bol svätým Pánovým, prvotinami jeho úrody, tí, čo z neho jedli, odtrpeli si to všetci, dopadlo na nich nešťastie“ – hovorí Pán.

4 Čujte slovo Pánovo, dom Jakubov a všetky rodiny Izraelovho domu!

5 Toto hovorí Pán: „Akú neprávosť našli na mne vaši otcovia, že sa vzdialili odo mňa, išli za márnosťou a márnymi sa stali?

6 A nehovorili: »Kdeže je Pán, ktorý nás vyviedol z egyptskej krajiny, ktorý nás vodil pustatinou, krajinou pustou a hrboľatou, krajinou suchou a temnou, krajinou, ktorou neprejde nikto a ani človiečik v nej nebýva?«

7 A voviedol som vás do krajiny sadov, aby ste požívali jej plod a jej dobro. Vy ste však prišli a sprznili moju zem a moje dedičstvo ste spravili odporným.

8 Kňazi nevraveli: »Kdeže je Pán?« Tí, čo chápu Zákon, ma nepoznali a pastieri sa mi spreneverili, proroci veštili menom Bála a za bezmocnými bôžikmi chodili.

9 Preto sa ešte budem pravotiť s vami – hovorí Pán – i s vašimi detnými deťmi sa budem pravotiť.

10 Len choďte na ostrovy Kitejcov a pozrite, pošlite do Kedaru a uvážte dôkladne, pozrite, či sa stalo čosi také!

11 Ak si národ zmenil bohov – nuž to ani nie sú bohovia! Môj národ však zamenil svoju slávu za čosi bezvládne.

12 Zdeste sa nad tým, nebesá, zhrozte sa veľmi, preveľmi, hovorí Pán.

13 Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu.

14 Či je Izrael otrokom? Či je sluhom, narodeným v dome? Prečože sa stal korisťou?

15 Levy nad ním revali, pozdvihovali svoj hlas, jeho pôdu obrátili na púšť; mestá mu vyhoreli, nik nebýva v nich.

16 I synovia Nofu a Tafnesu ťa vypásli až po temä.

17 Či ti to nezapríčinil odpad od Pána, tvojho Boha, keď ťa viedol po ceste?

18 Teraz však, čo chceš na ceste do Egypta, aby si pil vody Nílu? A čo chceš na ceste do Asýrska, aby si pil vody Eufratu?

19 Tvoj zločin ťa stresce, skárajú ťa tvoje nevernosti. Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha, že si nemal bázeň predo mnou, hovorí Pán, Jahve zástupov.

20 Veď od pradávna si zlámal svoje jarmo, roztrhal si svoje putá a povedal si: »Nebudem otročiť!« A na každom vyvýšenom kopci a pod každým zeleným stromom si sa rozvaľoval v smilstve.

21 Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený, ako samé pravé semä. Ako si sa mi zmenil! Vinič spotvorený, cudzí!

22 I keby si sa obmyl sodíkom a lúhom by si plytval, škvrnou bude tvoj zločin predo mnou, hovorí Pán, Jahve.

23 Ako len vravíš: »Nepošpinil som sa, za Bálom som sa nevláčil.« Hľaď na svoju púť v údolí, poznaj, čo si urobil, ty, ľahká ťava, čo strečkuje po ceste,

24 oslica divá, naučená na púšť, čo v roztúženosti chmáta vzduch; ktože jej chlipnosť ukojí? Kto ju hľadá, neunaví sa, nájde ju v jej mesiaci.

25 Chráň si nohy pred nahotou a svoj gágor pred smädom! Lež povedala si: »Darmo je! Nie! Veď milujem cudzincov a budem chodiť za nimi!«

26 Ako sa hanbí prichytený zlodej, tak sa hanbí dom Izraelov, oni, ich králi a kniežatá, aj ich kňazi a proroci.

27 Drevu hovoria: »Ty si môj otec« a kameňu: »Ty si ma zrodil.« Ku mne si obrátili šiju, nie tvár, ak ich však stihne bieda, volajú: »Povstaň a zachráň nás!«

28 Nuž kde máš bohov, čo si si narobil? Nech vstanú, či ťa v biede zachránia? Veď koľko máš miest, toľko máš aj bohov, Júda!

29 Prečo sa pravotíte so mnou? Spreneverili ste sa mi všetci, hovorí Pán.

30 Nadarmo som bil vašich synov, neprijali výstrahu, váš meč hltal vašich prorokov ako pustošiaci lev.“

31 Ste vy pokolenie! Pozorujte slovo Pánovo: „Či som púšťou Izraelovi? Či krajinou temnôt? Prečo vravíš, ľud môj: »Vzbúrili sme sa, viac nepôjdeme k tebe!«?

32 Či panna zabudne na svoj skvost, nevesta na svoj opasok? Môj ľud však na mňa zabudol od nespočetných dní.

33 Ale si len upravuješ cestičky na vysliedenie lásky! Preto si aj na zločiny privykol svoje cesty.

34 Ešte i na lemoch ti objavili krv našich biednych, nevinných: nepristihol si ich pri vlámaní, ale pri terebintách.

35 A hovoríš: »Veď som nevinný, hej, jeho hnev sa odo mňa odvrátil.« Hľa, tu som, posúdim ťa, pretože vravíš: »Nezhrešil som.«

36 Čože sa tak veľmi ponáhľaš zmeniť si cestu? Aj s Egyptom pohoríš, ako si pohorel s Asýrskom.

37 Aj odtiaľ budeš vychádzať, že budeš ruky držať nad hlavou, lebo Pán odvrhol tvoje opory, úspech s nimi mať nebudeš.

1 (Hovoria:) Keď muž prepustí ženu a ona odíde od neho a oddá sa inému mužovi, či sa ešte vráti k nej? Či nie je takáto žena celkom sprznená? Nuž ty si smilnil s mnohými priateľmi a máš sa vrátiť ku mne? – hovorí Pán.

2 Pozdvihni oči na hole a pozri, kde ťa poškvrnili! Vysedával si im na cestách ako Arab na pustatine. Tak si znesvätil zem smilstvami a svojimi zločinmi.

3 Preto prestala pŕška a nebolo neskorého dažďa. Lenže ty si mal čelo sťa neviestka, nehanbil si sa.

4 Všakže, teraz voláš ku mne: »Otče, si mi priateľom z mladosti!

5 Či sa večne budeš mrzieť? Bez konca budeš prechovávať hnev?« Tak hovoríš, ale robíš zle, koľko len vládzeš.“

6 Pán mi povedal v dňoch kráľa Joziáša: „Videl si, čo robila odpadlica Izrael? Chodila na všetky vyššie vrchy a pod každý zelený strom a tam smilnila.

7 Myslel som si: Až toto všetko popácha, vráti sa ku mne, ale nevrátila sa. I videla to nevernica, jej sestra, Júda,

8 videla, že som odohnal odpadlicu, Izrael, práve preto, že cudzoložila, a dal som jej priepustný list, ale nevernica, Júda, jej sestra, sa nebála, lež išla a smilnila aj ona.

9 A svojím krikľavým smilstvom poškvrnila zem, cudzoložila s kameňom a drevom.

10 Hej, jej sestra nevernica sa ani napriek tomuto všetkému nevrátila ku mne z celého svojho srdca, ale iba zdanlivo,“ hovorí Pán.

11 Pán mi povedal: „Spravodlivejšia je odpadlica Izrael než nevernica Júda.

12 Choďže, volaj tieto slová k severu a vrav: Vráť sa, odpadlica Izrael, hovorí Pán, nebude sa mi na vás mračiť tvár, veď som milosrdný, hovorí Pán. – Nebudem sa hnevať naveky.

13 Len uznaj svoj hriech, že si bola nevernou Pánovi, svojmu Bohu, že si blúdila po cestách za cudzincami pod každým stromom zeleným, ale na môj hlas si nepočúvala, hovorí Pán.

14 Vráťte sa, odbojní synovia – hovorí Pán, veď ja som vaším manželom! Nuž vezmem vás: jediného z mesta a dvoch z pokolenia a zavediem vás na Sion.

15 I dám vám pastierov podľa svojho srdca, budú vás vodiť dôvtipom a múdrosťou.

16 A keď sa rozmnožíte a budete plodní v krajine, v tých dňoch – hovorí Pán – nebudú viac hovoriť: »Archa Pánovej zmluvy,« ani im na myseľ nepríde, nebudú na ňu spomínať ani ľutovať, ani ju nezhotovia viac.

17 V tom čase sa Jeruzalem bude volať trónom Pánovým a zídu sa k nemu všetky národy, k Pánovmu menu do Jeruzalema; a už viac nepôjdu za hriešnou tvrdosťou svojho srdca.

18 V ten deň pôjde Júdov dom k domu Izraelovmu a prídu spolu zo severnej krajiny do krajiny, ktorú som dal vašim otcom.

19 Ja som však povedal: Akože ťa pripočítam k synom a dám tI rozkošnú krajinu, najskvostnejšie dedičstvo medzi národmi? A povedal som: Budeš ma volať: »Otec môj« a neodstúpiš odo mňa.

20 Ako sa spreneverí žena priateľovi, tak ste sa mi spreneverili, dom Izraelov,“ hovorí Pán.

21 Čuj! Na holiach počuť plač, nárek synov Izraela, lebo si pokrivili cesty, zabudli na Pána, svojho Boha.

22 „Vráťte sa, odbojní synovia, vyliečim vašu spurnosť.“ „Pozri, my prichádzame k tebe, veď ty si Pán, náš Boh!

23 Ozaj klamom sú kopce i lomoz vrchov. Len v Pánovi, našom Bohu, je spása Izraela.

24 A »Hanba« pohltila mozole našich otcov (od našej mladosti), ich ovce a dobytok, ich synov a dcéry.

25 Preto ležíme vo svojej hanbe a zakrýva nás naša potupa; veď sme zhrešili proti Pánovi, svojmu Bohu, my i naši otcovia od svojej mladosti až po dnešný deň; nepočúvali sme hlas Pána, svojho Boha.“

1 „Ak sa obrátiš, Izrael, hovorí Pán, vráť sa ku mne! A ak odstrániš spredo mňa svoje ohavy, nebudeš viac blúdiť.

2 Vtedy budeš prisahať: »Ako žije Pán!« poctivo, pravdivo a spravodlivo.“ V ňom sa budú žehnať národy a v ňom sa budú chváliť.

3 Lebo takto hovorí Pán mužom Júdska a Jeruzalema: „Preorte si úhor a nesejte do tŕnia!

4 Obrežte sa Pánovi, odstráňte predkožku svojho srdca, mužovia Júdska a obyvatelia Jeruzalema, ináč vyšľahne sťa plameň môj hnev a bude horieť neuhasiteľne pre zlobu vašich skutkov.

5 Oznámte v Júdsku, rozhláste v Jeruzaleme a povedzte, zahlahoľte v krajine na trúby, volajte naplno a hovorte: »Zrazte sa, pôjdeme do opevnených miest!«

6 Hore so zástavou, na Sion, utekajte a nezastavujte sa! Lebo od severu privediem nešťastie a dôkladné zrútenie.

7 Vystúpil lev zo svojej húštiny, vyrazil ničiteľ národov, vyšiel zo svojho ležiska, aby z tvojej krajiny urobil púšť. Vypáli ti mestá, že v nich neostane ani duše.

8 Preto sa odejte vrecovinou, nariekajte a kvíľte, lebo blčiaci hnev Pánov neodstúpi od nás.

9 I stane sa v ten deň – hovorí Pán, zmizne srdnatosť kráľa a srdnatosť kniežat, stŕpnu kňazi a zdesia sa proroci.“

10 A budú hovoriť: „Ach, Pane, Jahve, veru si sklamal tento ľud a Jeruzalem, keď si vravel: »Budete mať pokoj;« a hľa, meč vniká až do duše.“

11 V tom čase budú hovoriť o tomto ľude a o Jeruzaleme: „Horúci vietor hôľ púšťou (sa rúti) na dcéru môjho ľudu, nie aby vial a nie aby čistil.

12 Zúrivý vietor mi prichádza odtiaľ: teraz aj ja vyhlásim nad nimi svoj súd.“

13 Hľa, dvíha sa ako oblaky, jeho vozy sú sťa víchrica, jeho kone sú rýchlejšie od orlov. Beda nám, sme zničení!

14 Očisť si, Jeruzalem, srdce od zloby, aby si sa zachránil; dokiaľže budú bývať u teba tvoje zločinné myšlienky?

15 Veď čuj! Z Danu oznamujú a hlásia nešťastie z vrchov Efraimu.

16 Oznamujte národom: „Hľa, tu sú!“ Hláste Jeruzalemu: „Obliehači prichádzajú z ďalekej krajiny, dvíhajú svoj hlas proti mestám Júdska.

17 Obkľučujú ho sťa poľní hájnici, pretože mi vzdoroval,“ hovorí Pán.

18 Tvoje cestičky a tvoje skutky ti to narobili. Je to pre tvoj hriech, že je to trpké, že ti to preniká až k srdcu.

19 Vnútro moje, vnútro moje, hyniem! Steny môjho srdca! Srdce sa mi búri, nebudem mlčať, veď duša mi začula hlas trúby, lomoz vojnový.

20 Skaza za skazou praská, veď hynie celá krajina, v okamihu hynú moje stany, podchvíľou moje šiatre.

21 Dokedy budem vidieť zástavu, počúvať zvuky trúby?

22 „Veď môj ľud je prihlúpy, nepoznáva mňa; sú to sprostí synovia, pochopenia nemajú; sú múdri na zločin, a dobro robiť nevedia.“

23 Videl som zem: hľa, pustá je a prázdna; a nebesá: ich svetla nebolo.

24 Videl som vrchy: hľa, triasli sa a všetky pahorky sa knísali.

25 Videl som, hľa, nebolo človeka a všetky vtáčky nebies uleteli.

26 Videl som, hľa, sad je púšťou a všetky jeho mestá sa zrútili pred Pánom, pred žiarom jeho hnevu.

27 Lebo toto hovorí Pán: „Spustošená bude celá krajina, ale celkom ju nezničím.

28 Pre toto bude žialiť zem, tam hore sčernejú nebesá, lebo som povedal a rozhodol, neobanujem a neodstúpim od toho.“

29 Pred krikom jazdcov a lukostrelcov celé mesto uteká, vnikli do húštin, vyliezli na bralá. Každé mesto je opustené, nebýva v nich ani človiečik.

30 Čo budeš robiť ty, spustošená? Keď si purpur obliekaš, keď sa ozdobuješ skvostmi zlatými, keď si rozširuješ oči farbičkou: darmo sa krášliš, tvoji milovníci opovrhnú tebou, budú ti siahať na život.

31 Veď počujem sťa hlas rodičky, kvílenie ako prvôstky. Hlas dcéry Sionu! Stoná, rozkladá rukami: „Ach, beda mi! Duša mi klesá pred vrahmi.“

1 „Pochoďte ulice Jeruzalema, pozerajte, vyzvedajte a hľadajte po jeho námestiach, či nájdete muža, čo koná spravodlivo a vyhľadáva pravdu, tak mu odpustím.

2 A keď hovoria: »Ako žije Pán,« isteže prisahajú krivo.“

3 Pane, či tvoje oči nehľadajú pravdu? Udrel si ich, ale necítili, znivočil si ich, odmietli výstrahu, tvár si zatvrdili väčšmi ako kameň, nechceli sa obrátiť.

4 Ja však som povedal: „Sú to len bedári, prihlúpi, že nepoznajú cestu Pánovu, spravodlivosť svojho Boha.

5 Zájdem si k veľkým, tým budem hovoriť, veď tí poznajú cestu Pánovu, spravodlivosť svojho Boha.“ Lenže tí podobne polámali jarmo, roztrhali povrazy.

6 Preto ich zrazí lev z lesa, vlk púšte ich znivočí, poza ich mestá striehne leopard, ktokoľvek z nich vykročí, toho roztrhá, pretože sa rozmnožili ich hriechy, ich vzbury sú primocné.

7 „Ako ti to mám odpustiť? Tvoji synovia ma opustili a prisahali na nebohov. Sýtil som ich, a cudzoložili, v dome neviestky sa schádzali.

8 Bujnými, prekŕmenými žrebcami sú, každý erdží za ženou blížneho.

9 Či toto nemám navštíviť? – hovorí Pán. Či na národe, ktorý je takýto, nemá sa pomstiť moja duša?

10 Vylezte na jeho múry, nivočte, ale nespustošte úplne! Odstráňte jeho výhonky, lebo tie nepatria Pánovi.

11 Veď spáchali proti mne velezradu dom Izraelov a dom Júdov,“ hovorí Pán.

12 Popreli Pána, hovorili: „Nie on! Nepríde na nás nešťastie, neuzrieme meč a hlad.

13 Proroci sú však ako vzduch a proroctva u nich niet, nech sa im stane tak!“

14 Nuž takto hovorí Pán, Boh zástupov: „Pretože hovoria takéto reči, hľa, obrátim svoje slová v tvojich ústach na oheň a tento ľud na drevo a strávi ich.

15 Hľa, ja privediem národ zďaleka proti vám, dom Izraelov, hovorí Pán. Je to národ vytrvalý, národ pradávny, národ, ktorého reč nepoznáš a nerozumieš, čo hovorí.

16 Jeho tulec je sťa otvorený hrob, hrdinovia sú všetci.

17 Vyje ti žatvu a chlieb, vyje ti synov a dcéry, vyje ti ovce a statok, vyje ti hrozno a figy, mečom tI zaujme opevnené mestá, na ktoré si sa ty spoliehal.

18 Ale ani v tie dni (hovorí Pán) vás nezničím úplne.“

19 Akže sa spytujú: „Prečo nám Pán, náš Boh, urobil toto všetko,“ odpovedz im: „Ako ste opustili mňa a slúžili ste cudzím bohom vo svojej krajine, tak budete slúžiť cudzincom v cudzej krajine.“

20 Toto ohláste v Jakubovom dome a u Júdu oznámte:

21 „Počujte toto, národ hlúpy a nechápavý, ktorí majú oči, a nevidia, aj uši, a nečujú.“

22 Či sa nebojíte mňa? – hovorí Pán. Či sa netrasiete predo mnou, ktorý som piesok určil moru za breh sťa hrádzu večnú, ktorú neprekročí? Hoci sa vzpínajú, nezmôžu nič, jeho vlny hučia, a predsa ho neprekročia.

23 Lenže tento národ má srdce odbojné a vzdorovité, odstúpili, odišli.

24 A nemysleli si v srdci: „Bojmeže sa Pána, svojho Boha, ktorý dá pŕšku, včasný dážď a dážď neskorý v pravý čas a týždne určené na žatvu nám zachová.“

25 Vaše hriechy zmiatli toto, vaše zločiny odďaľujú od vás blaho.

26 Veď aj v mojom ľude nájdu sa zločinci, striehnu sťa poľovníci zhrbení, stavajú osídla na chytanie ľudí.

27 Sťa košina, plná vtáčat, podvodu plné sú ich domy: takto zmohutneli a zbohatli,

28 stučneli, stlstli, hriešne prekročili môj príkaz, nezastanú sa pravoty siroty, (jednako prospievajú) a biednym neprisúdia právo.

29 Či toto nemám navštíviť? – hovorí Pán. Či na národe, ktorý je takýto, nemá sa pomstiť moja duša?

30 Hrôza a ošklivosť šíri sa v krajine.

31 Proroci prorokujú klamstvo a kňazi vládnu na vlastnú päsť; môj ľud však má toto rád. Ale čo spravíte, keď tomu bude koniec?

1 Utečte, synovia Benjamínovi, z Jeruzalema preč! V Tekue trúbte na trúbe, nad Bet-Keremom zdvihnite zástavu! Lebo od severu hrozí nešťastie a veľké pustošenie.

2 Krásnu a rozmaznanú dcéru Siona zničím.

3 Prídu k nej pastieri so svojím stádom, postavia vôkol nej stany a každý vypasie svoj úsek.

4 „Chystajte proti nej boj! Hor’ sa, tiahnime cez poludnie! Beda nám, veď skláňa sa deň a večerné tiene sa predlžujú!

5 Hor’ sa, tiahnime v noci a spustošme jej paláce!“

6 Lebo takto vraví Pán zástupov: „Vytínajte stromy, stavajte násyp proti Jeruzalemu. Je mestom navštívenia: je v ňom samé násilie.

7 Ako zo studne vyviera voda, tak z neho vyviera zloba, násilie a útlak počuť v ňom, pred tvárou mám stále rany a jazvy.

8 Prijmiže výstrahu, Jeruzalem, by sa mi od teba neodtrhla duša, aby som z teba neurobil púšť, neobývanú krajinu.“

9 Toto hovorí Pán zástupov: „Dôkladne pooberajú hrozno, zvyšky Izraela. Prilož ruku ako vinohradník na jeho vinič!“

10 Proti komuže mám hovoriť a svedčiť, aby počuli? Ucho, hľa, majú neobrezané, nemôžu počuť, Pánovo slovo, hľa, je im na posmech, nemajú v ňom záľubu.

11 Plný som Pánovho hnevu, zunovalo sa mi zdržovať ho. „Vylejem ho na deti na ulici aj na hlúčok mladíkov. Áno, i muža chytia so ženou, starca s tým, čo doplnil vek.

12 Ich domy prejdú na cudzích, polia a ženy podobne, pretože vystriem ruku proti obyvateľom krajiny,“ hovorí Pán.

13 Veď od najmenšieho po najväčšieho všetci sú ziskuchtivci; od prorokov až po kňazov všetci páchajú podvod.

14 Liečia ranu dcéry môjho ľudu ľahkovážne. Vravia: „Pokoj, pokoj!“ Ale pokoja niet!

15 Budú zahanbení, veď pášu ohavnosť, ale hanbiť sa nehanbia, ani červenať sa nevedia. „Preto padnú s tými, čo budú padať, klesnú, až ich navštívim“ – hovorí Pán.

16 Toto hovorí Pán: „Zastaňte na cestách a viďte, skúmajte dávne chodníky; a kde je dobrá cesta, choďte po nej, tak si nájdete odpočinok pre dušu.“ Ale povedali: „Nepôjdeme!“

17 Postavil som nad vás strážcov: „Pozorujte na hlas trúby!“ Ale povedali: „Nebudeme pozorovať.“

18 Preto počujte, národy a ktorí pasiete ich stáda!

19 Počuj, zem: „Hľa, ja privediem nešťastie na tento ľud, ovocie to ich úmyslov. Veď na moje slová nepočúvali a mojím zákonom pohrdli!

20 Načo mi je tymian, ktorý prichádza zo Sáby, a voňavá trsť z ďalekej krajiny?! Vaše celopaly nie sú na záľubu a vaše obety sa mi nepáčia.“

21 Preto takto hovorí Pán: „Hľa, postavím tomuto ľudu prekážky a potknú sa na nich otcovia a synovia naraz, občan a priateľ zahynú.“

22 Toto hovorí Pán: „Hľa, zo severnej krajiny prichádza ľud, od končín zeme dvíha sa veľký národ.

23 Držia kušu a kopiju, ukrutní sú a bez milosti, ich hlas hučí ako more a nesú sa na koňoch, vystrojení ako muž do vojny proti tebe, dcéra Sionská.“

24 „Počuli sme o ňom chýr, ovisli nám ruky, úzkosť nás pojala, bôle ako rodičku.“

25 Nechoďte na pole a nekráčajte po ceste, lebo meč nepriateľa, hrôza je zôkol-vôkol.

26 Dcéra môjho ľudu, opáš sa vrecovinou a váľaj sa v popole, sťa nad jedináčikom drž smútok, prehorkú žalobu: Ach, v okamihu prišiel ničiteľ proti nám!

27 Ustanovil som ťa za vyzvedača pre svoj ľud, aby si vyzvedel a vyskúmal ich cesty.

28 Odbojní vzbúrenci sú všetci, kráčajú za ohovárkou, (kov a železo sú), všetci sú skazení.

29 Mech horí, v ohni mizne olovo, roztápač roztápa nadarmo: zločincov nemožno vylúčiť.

30 Striebrom odhodeným ich volajú, pretože Pán ich odhodil.

1 Reč, ktorú povedal Pán Jeremiášovi:

2 „Staň si do brány Pánovho domu, ohlás tam tieto slová a povedz: Počujte slovo Pánovo, všetci Júdovci, ktorí cez tieto brány prichádzate klaňať sa Pánovi.

3 Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Napravte svoje cesty a svoje činy, tak vás nechám bývať na tomto mieste.

4 Nespoliehajte sa na takéto klamlivé reči: »Chrám Pánov, chrám Pánov, chrám Pánov je toto!«

5 Ak dôkladne napravíte svoje cesty a svoje činy, ak budete ľuďom naozaj prisluhovať právo,

6 cudzincov, siroty a vdovy nebudete utláčať, nebudete vylievať nevinnú krv na tomto mieste a na vlastnú záhubu nebudete chodiť za cudzími bohmi:

7 nechám vás bývať na tomto mieste v krajine, ktorú som dal vašim otcom od vekov do vekov.

8 Hľa, vy sa spoliehate na klamné reči bez akéhokoľvek prospechu.

9 Nuž kradnúť, vraždiť, cudzoložiť, krivo prisahať, okiadzať Bála a vláčiť sa za cudzími bohmi, ktorých ani nepoznáte?

10 Potom prídete a postavíte sa predo mňa v tomto dome, ktorý sa volá mojím menom, a hovoríte: »Sme v bezpečí,« len aby ste mohli páchať všetky tieto ohavnosti?

11 Vari je tento dom, ktorý sa volá mojím menom, lotrovský pelech vo vašich očiach? Veď aj ja vidím, hovorí Pán.

12 Choďte k môjmu príbytku do Šíla, kde som sprvoti ubytoval svoje meno, a pozrite, čo som z neho urobil pre zločinnosť svojho ľudu, Izraela!

13 Teraz teda, preto, že robíte tieto rozličné skutky, (hovorí Pán), že som hovorieval k vám od svitu stále a nepočúvali ste, že som volal a neodpovedali ste:

14 urobím s týmto domom, ktorý sa volá mojím menom, na ktorý sa vy spoliehate, a s miestom, ktoré som dal vám a vašim otcom, ako som urobil so Šílom.

15 A odoženiem vás spred seba, ako som odohnal všetkých vašich bratov, celé potomstvo Efraimovo.

16 A ty sa neprihováraj za tento ľud, nevysielaj za nich prosby a modlitby a nenaliehaj na mňa, pretože ťa nevyslyším.

17 Či nevidíš, čo títo vystrájajú po júdskych mestách a po uliciach Jeruzalema?

18 Deti zbierajú drevo a otcovia zapaľujú oheň, ženy však zarábajú kvas na koláče pre kráľovnú nebies. A lejú nápoje cudzím bohom, len aby ma urazili.

19 Nuž, či títo urazia mňa, (hovorí Pán), a nie seba na svoju vlastnú záhubu?

20 Preto takto hovorí Pán, Jahve: Hľa, svoj hnev a svoj zápal rozlejem na toto mesto, na ľudí a dobytok, na stromy poľa a plody zeme, bude horieť a nevyhasne.

21 Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Celopaly hromaďte na žertvy a – jedzte mäso!

22 Veď som vašim otcom nič nehovoril a nič neprikázal o obetách a žertvách vtedy, keď som ich vyviedol z Egypta.

23 Iba som im uložil príkaz, ktorý znel: Počúvajte môj hlas a budem vaším Bohom, vy však budete mojím ľudom. Kráčajte tiež každou cestou, ktorú vám ja prikážem, aby sa vám dobre vodilo.

24 Ale nepočúvali a nenaklonili si ucho, išli za svojimi plánmi v podlej zatvrdnutosti svojho srdca, ukázali mi chrbát a nie tvár.

25 Odo dňa, čo vaši otcovia vyšli z Egypta, až podnes som deň čo deň posielal k nim rozličných svojich sluhov, prorokov,

26 ale nepočúvali ma a nenaklonili si ucho, stali sa tvrdošijnými, horšími ako ich otcovia.

27 A ak im všetky tieto veci porozprávaš, nebudú ťa počúvať, ak budeš na nich volať, nedajú ti odpoveď.

28 Povedz im teda: Toto je národ, ktorý nepočúva hlas Pána, svojho Boha, a nechce prijať výstrahu. Zahynula pravda, zmizla im z úst.

29 Ostrihaj si a odhoď vlasy, na holiach zaspievaj žalospev, veď Pán zavrhol, odsotil rod, na ktorý sa hnevá,

30 pretože synovia Júdu pred mojím zrakom páchali zlo, (hovorí Pán), a svoje ohavnosti umiestNili v dome, ktorý sa volá mojím menom, aby ho poškvrnili.

31 A vybudovali výšiny, Tofet, ktorý je v údolí Ben Hinom, aby tam v ohni upálili svojich synov a svoje dcéry, čo som im ja neprikázal, ani na myseľ mi to neprišlo.

32 Preto hľa, prídu dni, hovorí Pán, že sa nebude viac hovoriť Tofet a údolie Ben Hinom, ale Údolie vraždenia. A pre nedostatok miesta budú pochovávať v Tofete.

33 Vtedy budú mŕtvoly tohto ľudu pokrmom nebeského vtáctva a poľnej zveriny, nebude, kto by odoháňal.

34 A odstránim z miest Júdu a z ulíc Jeruzalema hlas plesania a hlas radosti, hlas ženícha a hlas nevesty, áno, pustatinou bude krajina.“

1 „V tom čase, (hovorí Pán), vyvlečú z ich hrobov kosti kráľov Júdu, kosti jeho kniežat, kosti kňazov, kosti prorokov a kosti občanov Jeruzalema

2 a porozkladajú ich pred slnko, mesiac a celé vojsko nebies, ktoré milovali, ktorým slúžili, za ktorými chodili, u ktorých sa vyzvedali a ktorým sa klaňali. Nepozbierajú ich, ani nepochovajú, budú hnojom na roli.

3 A všetkým zvyškom, ktoré z tohto zločinného rodu ostanú, bude smrť vítanejšia ako život, na ktoromkoľvek mieste, kde ich vyženiem, hovorí Pán zástupov.

4 A povieš im: Toto hovorí Pán: Či, kto padne, nepovstane? Či, kto sa odvráti, nenavráti sa?

5 Prečo odpadol tento ľud (Jeruzalem) odpadom trvalým? Pridŕžajú sa klamu, odmietajú sa obrátiť.

6 Pozoroval som, počúval: hovorili, čo nie je pravda, svoj zločin nik neoľutoval, neoželel; vraj: »Čože som urobil?« Vo svojom behu sa neobrátia ako kôň, čo sa rúti do boja.

7 Ešte i bocian pod nebom pozná svoje obdobie; hrdlička, lastovička, žeriav zadržia čas svojho príchodu, ale môj ľud nepozná Pánovo nariadenie.

8 Ako len hovoríte: »Múdri sme a Pánov zákon máme my!«? Nuž hej, na lož obrátil lživý grifeľ pisárov.

9 Zahanbení sú mudrci, potkli sa, zakosílili; hľa, opovrhli slovom Pánovým, akúže múdrosť potom majú?

10 Preto oddám ich ženy iným, ich polia podmaniteľom, veď od najmenšieho po najväčšieho sú ziskuchtiví všetci a od prorokov až po kňazov všetci pášu podvod.

11 Liečia ranu dcéry môjho ľudu ľahkovážne. Vravia: »Pokoj! Pokoj!«, ale pokoja niet.

12 Zahanbení sú, veď pášu ohavnosť, ale hanbiť sa nehanbia, ani červenať sa nevedia. Preto padnú s tými, čo budú padať, v čase navštívenia klesnú, hovorí Pán.

13 Ak som chcel oberať – hovorí Pán, nebolo strapcov na viniči, na figovníku nebolo fíg, ale lístie uvädlo; ak som ja dával, prestupovali.

14 »Prečože máme sedieť? Zhromaždite sa a poďme do opevnených miest, nech tam zhynieme, pretože nás zničí Pán, náš Boh, a napojí nás otrávenou vodou, lebo sme zhrešili proti Pánovi.

15 Čakať na pokoj? Niet nič dobrého! Na čas uzdravenia? Nuž hľa, zdesenie!«

16 Od Danu počuť fučať jeho kone, erdžanie jeho tátošov otriasa celú zem. Prídu a vyžerú krajinu a jej úrodu, mesto i jeho obyvateľov.

17 Lebo hľa, pošlem proti vám hady, vretenice, ktoré nemožno očarovať, i budú vás hrýzť,“ hovorí Pán.

18 Vari sa teším? Žiaľ sa ma zmocňuje, srdce mi je choré.

19 Počujte! Výkrik dcéry môjho ľudu z ďalekej krajiny: „Či Pán nie je na Sione, či nie je na ňom jeho kráľ?“ „Prečo ma popudzovali svojimi modlami, cudzími ničomnosťami?“

20 „Prešla žatva, leto pominulo, a my nie sme zachránení!“

21 Pre pokorenie dcéry môjho ľudu som zlomený, smútim, hrôza sa ma zmocňuje.

22 Či nieto balzamu v Galaáde? Či tam nieto lekára? Áno, prečo sa nezacelie rana môjho ľudu?

23 Kiežby moja hlava bola studňou a moje oči prameňmi sĺz: oplakával by som vo dne v noci zabitých dcéry môjho ľudu.

1 Kiežby som mal na púšti vandrovnícku kolibu, opustil by som svoj ľud a odišiel by som od nich, veď sú to všetko cudzoložníci, (tlupa odbojníkov).

2 „Naťahujú si kušu – svoj jazyk, klam, a nie spravodlivosť zavládli v krajine, veď sa vrhajú z hriechu do hriechu, mňa však nepoznajú, hovorí Pán.

3 Chráňte sa každý svojho blížneho, nedôverujte vlastnému bratovi, lebo každý brat podvádza a každý priateľ zháňa ohovárky.

4 Všetci sa podvádzajú vzájomne, pravdu neprehovoria, jazyk si cvičia v lživých rečiach, sú skazení, nechcú sa obrátiť.

5 Útlak za útlakom, podvod za podvodom! Zdráhali sa poznať ma,“ hovorí Pán.

6 Nuž toto hovorí Pán zástupov: „Hľa, ja ich roztápam a skúmam; veď akože mám konať pre zločinnosť dcéry môjho ľudu?

7 Ich jazyk je smrtiaci šíp, ich ústa hovoria podvodne. »Pokoj!« hovorí priateľovi, v sebe však zamýšľa lesť.

8 Či ich nemám za to potrestať? – hovorí Pán. Či sa nemám pomstiť na takomto národe?“

9 Na vrchoch spustím plač a kvílenie a na lúkach púšte žalospev, veď sú vyhorené, nik tam neprejde, ani nepočuť hlasy stád; nebeské vtáčky a zverina ušla, utiekla.

10 „A Jeruzalem obrátim na hŕbu skál, na brloh šakalov, z júdskych miest urobím púšť bez obyvateľov.“

11 Kto je taký múdry, že to pochopí? Komu vraveli ústa Pánove, aby to zvestoval? Pretože hynie krajina ako vyhorená púšť, ktorou nik neprejde.

12 A Pán hovorí: „Pretože opustili môj zákon, ktorý som im predložil, nepočúvali môj hlas, nešli za ním,

13 ale išli za svojím zatvrdnutým srdcom a za bálmi, čomu ich priúčali ich otcovia.“

14 Preto takto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: „Hľa, ja nakŕmim tento ľud palinou a napojím ich otrávenou vodou,

15 rozptýlim ich medzi národmi, ktoré nepoznajú ani oni, ani ich otcovia; a pošlem za nimi meč, kým ich nevyhubím.

16 Toto vraví Pán zástupov: Pozorujte a zavolajte nariekačky, nech prídu; po najmúdrejšie pošlite, nech sa dostavia.“

17 Nech sa náhlia a začnú nad nami nárek, aby naše oči ronili slzy a spod našich mihalníc vyvierala vlaha.

18 Veď čuj! Nárek počuť zo Siona: „Ako sme znivočení a zahanbení veľmi! Veď opúšťame krajinu, rozhádzali nám príbytky.“

19 Počujte, ženy, slovo Pánovo, vaše uši nech načúvajú slová jeho úst; naučte svoje dcéry nariekať a družka družku žalospev.

20 Lebo smrť vchádza našimi oknami, vstupuje do našich palácov, vybíja deti z ulice a mladíkov z námestí.

21 Hovor! (Toto hovorí Pán:) „Mŕtvoly ľudí padajú ako hnoj na poli, ako snop za žencom, a nik ich nezdvihne.“

22 Toto hovorí Pán: „Múdry nech sa nechváli múdrosťou, silák nech sa nehonosí silou, boháč nech sa nechváli svojím bohatstvom,

23 ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a pozná mňa, že ja som Pán, ktorý sa zľutúva, prisluhuje právo a pravdu na zemi, lebo v týchto mám záľubu, hovorí Pán.

24 Hľa, prídu dni a navštívim všetkých obrezaných neobrezancov:

25 Egypt, Júdsko, Edom, synov Amonových, Moab a všetkých, ktorí si holia okraje a bývajú na púšti, pretože všetky národy sú obrezané, ale celý dom Izraelov má neobrezané srdce.“

1 Počujte slovo, ktoré Pán hovorí k vám, dom Izraelov.

2 Toto hovorí Pán: „Cestám národov sa nepriúčajte a znamení nebies sa neľakajte, ako sa ich ľakajú národy.

3 Veď zákony národov sú nič, je to drevo zoťaté v hore, dielo rúk umelca sekerou.

4 Krášlia ich striebrom a zlatom, upevňujú ich klinmi a kladivom, aby sa neknísali.

5 Sú ako mátoha na uhorkovisku: nehovoria; treba ich nosiť, lebo nechodia. Nebojte sa ich, veď neublížia, ale ani dobro konať nevládzu.“

6 Nič ti nie je podobné, Pane, ty si veľký a veľké i mocné je tvoje meno.

7 Kto by sa ťa nebál, kráľ národov? Áno, tebe to patrí, veď medzi všetkými mudrcmi národov a vo všetkých ich kráľovstvách nie je ti nič podobné.

8 Hlúpi a sprostí sú dovedna, ich náuka je ničomná. Drevo je to,

9 striebro kované, donesené z Taršišu, a zlato z Ofíru; dielo umelca a rúk zlievača. Červený a fialový purpur je ich odev, všetko je to dielo umelcov.

10 Ale Pán je opravdivý Boh, on je Boh živý a večný kráľ, od jeho prchkosti trasie sa zem, národy nevydržia jeho hnev.

11 Takto budete o nich hovoriť: „Bohovia, ktorí nestvorili nebo a zem, tí sa stratia zo zeme a spod neba.“

12 Zem stvoril svojou mocou, svojou múdrosťou postavil svet a svojím dôvtipom rozpäl nebesá.

13 Keď sa ozve, na nebi zahučia vody, od končín zeme dvíha oblaky, k dažďu pripája hromy a vietor zo svojich skladíšť vypúšťa.

14 Osprostel každý človek, vedomosti nemá, hanby sa dožil pre modlu každý zlievač, lebo klamom sú jeho liatiny a ducha nieto v nich.

15 Ničotou sú, dielom na posmech, v deň svojho navštívenia zahynú.

16 Jakubov údel nie je takýto, ním je Stvoriteľ všetkého. A Izrael je kmeň jemu vlastný, Pán zástupov je jeho meno.

17 Pozberaj zo zeme svoj batoh, občan obliehaného mesta.

18 Lebo toto hovorí Pán: „Hľa, tento raz vyhodím ďaleko obyvateľov krajiny a dopustím na nich úzkosť, aby (ma) našli.“

19 Beda mi pre moju skazu, moja rana je bolestná! Predsa som povedal: „Áno, to je moja nemoc, unesiem ju.“

20 Môj stan je zvalený, roztrhané všetky povrázky, synovia ma nechali, niet ich; niet, kto by mi znova stan roztiahol a rozvinul moje plachty.

21 Veď pastieri konali nerozumne a nehľadali Pána; preto neprospievali, ich stáda sú rozprášené všetky.

22 Čuj! Ide akýsi chýr: veľký lomoz zo severnej krajiny, aby z miest Júdska urobil púšť, príbytok šakalov.

23 „Ja viem, Pane, že človek nemá v moci svoju cestu, človek nemá v moci svoju púť ani usmernenie svojich krokov.

24 Karhaj ma, Pane, ale mierne, nie v svojom hneve, aby si ma nerozdrvil.“

25 Vylej svoj hnev na národy, ktoré ťa nepoznajú, a na pokolenia, ktoré nevzývajú tvoje meno, veď vyjedli Jakuba, vyjedli ho, zničili a spustošili jeho nivy.