Category: Hebrejom

1 Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.

2 V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.

3 On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach;

4 a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni.

5 Veď kedy komu z anjelov povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil“ a opäť: „Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom“?

6 A znova, keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“

7 Anjelom zasa hovorí: „On robí svojich anjelov vetrami a svojich služobníkov ohnivými plameňmi.“

8 Ale Synovi: „Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti.

9 Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť; preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom plesania viac ako tvojich druhov.“

10 A: „Ty, Pane, si na počiatku stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk.

11 Ony sa pominú, ale ty zostaneš a všetci sťa odev zostarnú,

12 zvinieš ich ako plášť, ako odev a zmenia sa. Ale ty si vždy ten istý a tvoje roky sa nepominú.“

13 A kedy ktorému z anjelov povedal: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám“?

14 Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?

1 Preto musíme dávať tým väčší pozor na to, čo sme počuli, aby nás nestrhol prúd mimo.

2 Lebo ak už slovo, ktoré vyslovili anjeli, bolo pevné a každý priestupok a neposlušnosť dostali spravodlivú odplatu,

3 ako unikneme my, ak zanedbáme takú spásu? Prvý ju začal ohlasovať Pán, potom nám ju potvrdili tí, čo ho počuli,

4 a Boh ju dosvedčoval znameniami, zázrakmi a rozličnými prejavmi moci a udeľovaním Ducha Svätého podľa svojej vôle.

5 Veď nie anjelom podriadil budúci svet, o ktorom hovoríme.

6 Tak svedčí ktosi na ktoromsi mieste: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?

7 Urobil si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil

8 a všetko si mu položil pod nohy.“ Keď mu teda všetko podriadil, nenechal nič, čo by mu nebolo podriadené. Teraz ešte nevidíme, že mu je všetko podrobené,

9 ale vidíme, že ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých.

10 Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol mnoho synov do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením.

11 Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi,

12 keď hovorí: „Tvoje meno zvestujem svojim bratom a uprostred zhromaždenia budem ťa velebiť.“

13 Ďalej: „Ja budem v neho dúfať.“ A zasa: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh.“

14 A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla,

15 a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou.

16 Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva.

17 Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu.

18 A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.

1 Preto, svätí bratia, účastníci nebeského povolania, hľaďte na Ježiša, apoštola a veľkňaza nášho vyznania.

2 On je verný tomu, ktorý ho ustanovil, ako bol aj Mojžiš v celom jeho dome.

3 Ale on je hoden o toľko väčšej slávy od Mojžiša, o koľko väčšiu česť má staviteľ domu ako dom.

4 Lebo každý dom musí niekto postaviť; a ten, kto postavil všetko, je Boh.

5 Aj Mojžiš bol verný v celom jeho dome ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať.

6 Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej.

7 Preto, ako hovorí Duch Svätý: „Dnes, keď počujete jeho hlas,

8 nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri vzbure, v deň pokúšania na púšti,

9 kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci videli moje skutky

10 štyridsať rokov. Preto som sa rozhneval na toto pokolenie a povedal som: Ich srdce ustavične blúdi; tí veru nepoznali moje cesty.

11 Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja!“

12 Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha,

13 ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.

14 Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca,

15 ako sa hovorí: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia ako pri onej vzbure.“

16 Kto sú to však tí, čo počuli a búrili sa? Vari nie všetci, čo vyšli pod Mojžišovým vedením z Egypta?

17 A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a ich telá popadali na púšti?

18 A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho pokoja, ak nie tým, čo neuverili?

19 A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.

1 Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho pokoja!

2 Veď aj nám sa hlásalo evanjelium tak ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo sa nespojili vierou s tými, ktorí ho počuli.

3 A do pokoja vchádzame my, čo sme uverili, ako povedal: „Ako som v svojom hneve prisahal: Nevojdú do môjho pokoja!“, hoci je dielo dokončené od stvorenia sveta.

4 Lebo kdesi povedal o siedmom dni takto: „V siedmy deň si Boh odpočinul od všetkých svojich diel.“

5 A tu zasa: „Nevojdú do môjho pokoja!“

6 Keďže teda ostáva možnosť, aby niektorí vošli doň, a tí, ktorým sa prvým ohlasovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť,

7 znova určuje istý deň, „Dnes“, keď po toľkom čase hovorí v Dávidovi, ako sa už povedalo: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia.“

8 Lebo keby ich bol Jozue voviedol do pokoja, nehovorilo by sa po tomto o inom dni.

9 A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud.

10 Lebo kto vošiel do jeho pokoja, aj on si odpočinul od svojich diel ako Boh od svojich.

11 Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja, aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti.

12 Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.

13 A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.

14 Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania.

15 Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.

16 Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.

1 Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy

2 a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti.

3 A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého.

4 Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona.

5 Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil;“

6 ako aj na inom mieste hovorí: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“

7 On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.

8 A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti;

9 a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú,

10 keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho.

11 O tom by sme mali veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste zleniveli počúvať.

12 Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm.

13 A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa.

14 Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla.

1 Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti. Neklaďme znova základy: o pokání z mŕtvych skutkov a viere v Boha,

2 učenie o krstoch, o vkladaní rúk, o vzkriesení z mŕtvych a večnom súde.

3 A to urobíme, ak to Boh dovolí.

4 Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého,

5 zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku,

6 a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.

7 Aj zem, ktorá pije dážď, čo na ňu často padá, a rodí užitočnú bylinu tým, pre koho ju obrábajú, dostáva požehnanie od Boha.

8 Ak však rodí tŕnie a bodľač, je zavrhnutá a blízka kliatbe; jej koniec je spálenie.

9 Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse.

10 Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým.

11 Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca,

12 aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení.

13 Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého

14 slovami: „Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím.“

15 A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie.

16 Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu.

17 A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou,

18 aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej.

19 Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu,

20 kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.

1 Tento Melchizedech, kráľ Salema, kňaz najvyššieho Boha, vyšiel totiž v ústrety Abrahámovi, ktorý sa vracal z porážky kráľov, a požehnal ho.

2 A Abrahám mu odovzdal desiatok zo všetkého. Jeho meno sa prekladá najprv ako kráľ spravodlivosti, ale potom aj kráľ Salema, čo znamená kráľ Pokoja.

3 Je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, ani jeho dni nemajú začiatku, ani jeho život nemá konca. A tak pripodobnený Božiemu Synovi zostáva kňazom naveky.

4 Pozrite sa len, aký je veľký, keď mu aj patriarcha Abrahám dal desiatok z najlepšieho!

5 A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad, majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier.

6 Ale ten, čo k nim nepatrí podľa rodu, vzal desiatok od Abraháma a požehnal toho, ktorý mal prisľúbenia.

7 A je nesporné, že väčší požehnáva menšieho.

8 A potom: tu berú desiatky smrteľní ľudia, tam však ten, o ktorom sa vydáva svedectvo, že žije.

9 Ba dalo by sa povedať, že skrze Abraháma odovzdal desiatky aj Lévi, ktorý prijíma desiatky;

10 veď bol ešte v bedrách otca, keď mu vyšiel v ústrety Melchizedech.

11 Keby sa teda dokonalosť bola dosiahla prostredníctvom levitského kňazstva, lebo pod ním ľud dostal zákon, načo by bol musel povstať ešte iný kňaz podľa radu Melchizedechovho, a nenazvať ho podľa radu Áronovho?

12 Lebo keď sa zmení kňazstvo, musí sa zmeniť aj zákon.

13 A ten, o ktorom sa toto hovorí, je z iného kmeňa, z ktorého nik nekonal službu pri oltári.

14 Veď je známe, že náš Pán vzišiel z Júdu a vzhľadom na tento kmeň Mojžiš nič nepovedal o kňazoch.

15 A toto je ešte zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz podobný Melchizedechovi,

16 ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života.

17 Veď o ňom znie svedectvo: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“

18 Tým sa ruší predchádzajúce prikázanie, lebo je slabé a neužitočné,

19 – veď zákon nič nepriviedol k dokonalosti – a zavádza sa lepšia nádej, vďaka ktorej sa blížime k Bohu.

20 A pretože sa to nestalo bez prísahy, – tamtí sa totiž stali kňazmi bez prísahy,

21 tento však s prísahou toho, ktorý mu povedal: „Pán prisahal a nebude ľutovať: Ty si kňaz naveky,“ –

22 Ježiš sa stal ručiteľom o toľko lepšej zmluvy.

23 A tamtí sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať,

24 no tento, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného.

25 Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.

26 Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia,

27 ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého.

28 Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna, dokonalého naveky.

1 Hlavné z toho, čo hovoríme, je: Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach

2 ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek.

3 Lebo každý veľkňaz je ustanovený na to, aby prinášal dary a obety. Preto aj on musel mať niečo, čo by obetoval.

4 Keby bol teda na zemi, ani by nebol kňazom, pretože sú tu takí, čo prinášajú dary podľa zákona.

5 No oni slúžia obrazu a tieňu nebeskej skutočnosti, ako bolo nariadené Mojžišovi, keď mal zhotoviť stánok: „Hľaď,“ povedal mu, „aby si všetko urobil podľa vzoru, ktorý ti bol ukázaný na vrchu.“

6 Teraz však dostal o toľko vznešenejšiu službu, o koľko je lepšia zmluva, ktorej je prostredníkom, lebo sa zakladá na lepších prisľúbeniach.

7 Veď keby tá prvá bola bývala bez chyby, nebolo by sa hľadalo miesto pre druhú.

8 Lebo keď ich karhá, hovorí: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu;

9 nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny. Lebo oni nezotrvali v mojej zmluve a ja som ich opustil, hovorí Pán.

10 Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch, hovorí Pán: Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem im ich do srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.

11 A nik už nebude poúčať svojho druha ani brat svojho brata slovami: »Poznaj Pána,« lebo ma budú poznať všetci, od najmenšieho až po najväčšieho z nich,

12 pretože sa zľutujem nad ich neprávosťami a na ich hriechy si už nespomeniem.“

13 Keď povedal „novú“, vyhlásil prvú za starú; čo však je prežité a zostarlo, je blízko zániku.

1 Teda aj prvá zmluva mala bohoslužobné predpisy a pozemskú Svätyňu.

2 Bol zhotovený prvý stánok, v ktorom bol svietnik, stôl a obetné chleby, a nazýva sa Svätyňa.

3 Za druhou oponou bol stánok, ktorý sa volá Svätyňa svätých.

4 Tam bol zlatý kadidlový oltár a archa zmluvy, obložená zo všetkých strán zlatom, a v nej zlatá nádoba s mannou a Áronova palica, ktorá sa kedysi zazelenala, a tabule zmluvy.

5 Nad ňou boli cherubíni slávy, ktorí zatieňovali zľutovnicu. O tom teraz netreba podrobne hovoriť.

6 Odkedy je toto tak zariadené, do prvého stánku stále vchádzajú kňazi, ktorí konajú bohoslužbu,

7 ale do druhého iba veľkňaz raz do roka; a to nie bez krvi, ktorú prináša za svoje priestupky i za priestupky ľudu.

8 Tým Duch Svätý naznačuje, že kým stojí prvý stánok, cesta do svätyne ešte nie je zjavná.

9 Toto je podobenstvo pre terajší čas, podľa ktorého sa prinášajú dary a obety, ktoré nemôžu vo svedomí urobiť dokonalým toho, kto prináša obetu;

10 lebo spočívajú iba v pokrmoch a nápojoch a v rozličných umývaniach, čo sú vonkajšie predpisy, ktoré platia až do času nápravy.

11 Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta,

12 raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie.

13 Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí,

14 o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.

15 A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby smrťou podstúpenou na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy dostali tí, čo sú povolaní, prisľúbenie večného dedičstva.

16 Lebo kde je závet, musí sa dokázať smrť závetcu.

17 Veď závet nadobúda účinnosť smrťou, neplatí, kým žije ten, kto závet urobil.

18 Preto ani prvá zmluva nebola uzavretá bez krvi.

19 Keď totiž Mojžiš oznámil všetkému ľudu všetky prikázania podľa zákona, vzal krv teliat a capov s vodou, so šarlátovou vlnou a yzopom a pokropil samu knihu aj všetok ľud,

20 hovoriac: „Toto je krv zmluvy, ktorú pre vás nariadil Boh.“

21 Podobne pokropil krvou aj stánok a všetko bohoslužobné náčinie.

22 A podľa zákona sa skoro všetko očisťuje krvou a bez vyliatia krvi niet odpustenia.

23 Podoby nebeských vecí bolo treba takto očisťovať; no nebeské veci samy lepšími obetami, ako sú tamtie.

24 Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou.

25 Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou.

26 Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech:

27 A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd,

28 tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú.

1 Keďže zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí, nikdy nemôže tými istými obetami, prinášanými bez prestania každý rok, urobiť dokonalými tých, čo prichádzajú.

2 Veď či by ich neboli prestali prinášať, keby tí, čo konajú bohoslužbu, boli bývali raz navždy očistení a nemali by už vedomie, že sú hriešni?

3 Ale práve nimi sa z roka na rok koná pripomienka na hriechy,

4 lebo je nemožné, aby krv býkov a capov odstránila hriechy.

5 Preto keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo.

6 Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech.

7 Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“

8 Najprv hovorí: „Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili“ – a ony sa prinášajú podľa zákona.

9 Potom povedal: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ Ruší prvé, aby ustanovil druhé,

10 V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.

11 Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy.

12 No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha.

13 A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy.

14 Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.

15 Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal:

16 „Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle;

17 a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem.“

18 A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech.

19 A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv,

20 tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo,

21 a keď máme veľkňaza nad Božím domom,

22 pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.

23 Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie.

24 Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom.

25 Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.

26 Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy,

27 ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov.

28 Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov;

29 uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti?

30 Veď poznáme toho, ktorý povedal: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím.“ A zasa: „Pán bude súdiť svoj ľud.“

31 Je hrozné padnúť do rúk živého Boha.

32 Len sa rozpomeňte na prvé dni, keď ste po osvietení prestáli veľký boj v utrpení.

33 Raz vás verejne hanobili a sužovali, inokedy ste boli spoločníkmi tých, ktorých stihlo to isté.

34 Veď ste spolutrpeli s väzňami a s radosťou ste znášali, keď vás olúpili o majetok; lebo ste vedeli, že máte lepší a trvalý majetok.

35 Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká odmena.

36 Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.

37 Lebo ešte chvíľku, celkom krátku, a ten, ktorý má prísť, príde, nebude meškať.

38 Môj spravodlivý bude žiť z viery, ale keby cúvol, moja duša nebude mať v ňom zaľúbenie.

39 My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život.