Category: 2. Machabejcov

1 Lyziáš, kráľov poručník a príbuzný a spolu aj ríšsky správca, veľmi ťažko znášal posledné udalosti. V celkom krátkom čase

2 zobral na osemdesiattisíc pešiakov, okrem jazdy, a tiahol proti Židom s úmyslom, že mesto osídli Grékmi,

3 ďalej, že použije chrám, ako ostatné pohanské svätyne, za zdroj príjmov a že bude veľkňazstvo každoročne predávať.

4 Na Božiu moc si však v svojej slepej namyslenosti ani nepomyslel; spoliehal sa na svojich desaťtisíc pešiakov, tisíc jazdcov a osemdesiat slonov.

5 Vtrhol do Júdska a priblížil sa k silnej pevnosti Betsure, ktorá je na stopäťdesiat stadií vzdialená od Jeruzalema, a dobýval ju.

6 Keď sa Machabejcovi bojovníci dozvedeli, že oblieha pevnosti, za horekovania a v slzách spolu s ľudom prosili Pána, aby poslal dobrého anjela na záchranu Izraela.

7 Sám Machabejec sa prvý chopil zbrane a povzbudzoval aj iných, aby sa s ním vydali do nebezpečenstva a prispeli svojim bratom na pomoc.

8 Tak sa spolu odhodlane vydali na cestu. Keď už boli blízko Jeruzalema, zjavil sa im jazdec v bielom rúchu, ktorý išiel pred nimi a mával zlatou zbraňou.

9 Tu všetci spoločne zvelebovali milosrdného Boha, a tak sa vzpružili na duchu, že boli hotoví zraziť nielen ľudí, ale aj najdivokejšie zvery a železné múry.

10 Pripravení do boja postupovali s nebeským spolubojovníkom, ktorého dostali z Pánovej láskavosti.

11 Ako levy sa oborili na nepriateľov a zrazili z nich jedenásťtisíc pešiakov a tisícšesťsto jazdcov, všetkých ostatných zahnali na útek.

12 Viacerí z nich boli ranení a zachránili si iba holý život. Aj sám Lyziáš sa zachránil iba hanebným útekom.

13 (Lyziáš) v úvahe o svojej porážke, ktorú utrpel, prišiel k náhľadu – nakoľko mal dostatočný úsudok -, že Hebrejci sú nepremožiteľní, pretože ich spolubojovníkom je všemohúci Boh. Preto im poslal

14 odkaz, že sa s nimi dohodne o všetkom, čo je spravodlivé, ba presvedčovaním privedie aj kráľa k tomu, aby sa im stal priaznivcom.

15 Machabejec, ktorý mal na zreteli obecné blaho, súhlasil so všetkými Lyziášovými návrhmi. Kráľ zase prijal všetky podmienky, ktoré Machabejec písomne žiadal (potvrdiť) od Lyziáša pre Židov.

16 Lyziáš napísal Židom list tohto znenia:

17 „Lyziáš posiela židovskému národu pozdrav. Vaši vyslanci Ján a Absalom odovzdali mi písomnú žiadosť a prosili odpoveď na predložené želania.

18 Čo muselo byť predložené aj kráľovi, predostrel som mu; a čo mu bolo možné, aj schválil.

19 Ak teda zostanete verní v ujednaných veciach, pousilujem sa i naďalej, aby som vám vymohol všetko najlepšie.

20 Vašim i mojim vyslancom som prikázal, aby sa s vami dohovorili o podrobnostiach.

21 Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, dvadsiateho štvrtého dioskora.“

22 Kráľov list obsahoval toto: „Kráľ Antiochus posiela svojmu bratovi Lyziášovi pozdrav.

23 Keďže náš otec bol prenesený medzi bohov, želáme si, aby sa mohli obyvatelia našej ríše pokojne venovať svojim zamestnaniam.

24 Dopočuli sme sa, že Židia nesúhlasili s (násilným) prevodom na grécke mravy, ako požadoval náš otec, ale že si prajú svojský spôsob života, a preto si žiadajú, aby im boli ponechané ich zákony.

25 Želáme si, aby nebol ani tento národ nespokojný, a preto nariaďujeme, aby sa im navrátil chrám; takisto nech sa im povolí správať sa podľa zvykov ich predkov.

26 Dobre teda urobíš, keď k nim pošleš a dohodneš sa s nimi, aby – keď sa dozvedia o našom rozhodnutí – boli dobrej mysle a radostne sa venovali vlastným úlohám.“

27 Kráľov list, (venovaný) národu, bol tohto znenia: „Kráľ Antiochus posiela židovskej veľrade a ostatným Židom pozdrav.

28 Ak sa máte dobre, tak sa plní naše želanie. Čo sa nás týka, máme sa dobre.

29 Menelaus nám zvestoval, že vraj pomýšľate na návrat (z boja), aby ste sa mohli venovať svojim zamestnaniam.

30 Tým, ktorí sa vrátia až do tridsiateho xantika, zaručujeme ochranu.

31 Židia sa môžu správať svojimi predpismi o jedlách a vlastnými zákonmi ako predtým a nikto z nich nesmie byť nijakým spôsobom obťažovaný pre predošlé previnenie.

32 Posielame tiež Menelaa, aby vás tým uspokojil.

33 Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, pätnásteho xantika.“

34 Aj Rimania im poslali list tohto obsahu: „Rímski vyslanci Kvintus Memius a Títus Manlius posielajú židovskému národu pozdrav.

35 Čo vám povolil Lyziáš, kráľov príbuzný, schvaľujeme aj my.

36 Veci, ktoré on pokladal za potrebné predostrieť kráľovi, pošlite nám rýchle po niekom na preskúmanie, aby sme mohli podľa okolností podať svoju mienku. Sme totiž na ceste do Antiochie.

37 Preto čím skôr pošlite niekoho, aby sme sa aj my dozvedeli o vašich želaniach.

38 Majte sa dobre! Roku stoštyridsiateho ôsmeho, pätnásteho xantika.“

1 Po uzavretí tých zmlúv sa Lyziáš vybral ku kráľovi. Židia sa opäť venovali roľníctvu.

2 Ale vojvodcovia v tých krajoch, Timotej a Apolonius, syn Geneov, ďalej Hieronym a Demofon a okrem nich aj Nikanor, miestodržiteľ Cypru, nedopriali im žiť v tichosti a v pokoji.

3 Vtedy sa ľudia z Joppe dopustili takejto hanebnosti: pozvali židovských spoluobčanov so ženami a deťmi, aby nastúpili na pripravené člny. Pritom ani znakom neprezradili svoju zlomyseľnosť,

4 lebo sa to dialo akoby podľa všeobecného uznesenia mesta. Oni aj zvolili, lebo si želali pokojne spolunažívať s nimi a nemali nijakého podozrenia. Ale keď vyšli na šíre more, tam ich potopili, nie menej ako dvesto osôb.

5 Keď sa Júda dozvedel o tejto ukrutnosti, spáchanej na svojich súkmeňovcoch, oznámil to svojmu mužstvu. Potom vzýval Boha, spravodlivého sudcu,

6 a tiahol proti vrahom svojich bratov. V noci zapálil prístav, spálil im člny a tých, čo sa pokúsili o útek, poprekáľal.

7 A keďže to bolo uzavreté miesto, odtiahol s úmyslom, že sa zasa vráti a vykynoží všetkých obyvateľov Joppe.

8 Keď sa dozvedel, že obyvatelia Jamnie zamýšľajú vykonať to isté tamojším židovským osadníkom,

9 prepadol v noci aj Jamnijčanov, zapálil im prístav aj s loďstvom, takže bolo vidieť žiaru plameňov až do Jeruzalema, na dvestoštyridsať stadií.

10 Keď sa odtiaľ vzdialili na deväť stadií, ako tiahli proti Timotejovi, prepadli ho Arabi, asi päťtisíc pešiakov a päťsto jazdcov.

11 Po prudkej bitke dosiahli Júdovi bojovníci s Božou pomocou víťazstvo. Premožení kočovníci prosili Júdu, aby im podal pravicu, a sľubovali, že im odovzdajú svoje stáda a že ich budú aj ináč podporovať.

12 Júda v presvedčení, že mu môžu ozaj v mnohom poslúžiť, súhlasil s pokojným riešením. I podali si pravice a tí sa vrátili do svojich stanov.

13 Napadol aj isté mesto, menom Kaspin, ktoré bolo zo všetkých strán obohnané násypmi a múrmi. Bývali v ňom pohania zo všelijakých kmeňov.

14 Jeho obyvatelia sa spoliehali na pevnosť múrov a na zásobu potravín. Pritom sa správali bezočivo, tupili Júdových ľudí, ba rúhali sa aj (Bohu) a vôbec hovorili neslušne.

15 Júdovi mužovia však vzývali mocného Pána všehomíra, ktorý za čias Jozueho zboril Jericho bez baranov a dobývacích strojov. Potom sa divoko hnali proti múrom.

16 Z Božej vôle zaujali mesto a previedli také nevýslovne veľké vraždenie, že neďaleké, dve stadiá široké jazero sa zdalo preplnené naplavenou krvou.

17 Odtiaľ tiahli ďalej a po pochode sedemstopäťdesiat stadií dorazili do Charaky k Židom, ktorí sa nazývali Tubinčania.

18 Timoteja však nezastihli v tých krajoch: keď nepochodil, vzdialil sa odtiaľ preč, ale na istom mieste zanechal veľmi silnú posádku.

19 Tu vytiahli Dositeus a Sosipatros, vojvodcovia Machabejca, a pobili tých, ktorých Timotej zanechal v pevnosti, viac než desaťtisíc mužov.

20 Machabejec sám rozdelil svoje vojsko na oddiely a na ich čelo postavil tých dvoch. Potom vytiahol proti Timotejovi, ktorý mal so sebou stodvadsaťtisíc pešiakov a tisícpäťsto jazdcov.

21 Keď sa Timotej dozvedel o Júdovom príchode, poslal ženy a deti aj so zásobami na ťažko dobytné miesto, zvané Karnion. Bol to celkom neprístupný kraj pre príkre miestne úžľabiny.

22 Len čo sa zjavil prvý Júdov oddiel, prišiel na nepriateľov hrozný strach zo zjavenia Vševidiaceho. Čo najrýchlejšie sa dali na útek; jeden bežal sem, druhý tam, takže často boli od vlastných ľudí zranení a nabodnutí hrotmi mečov.

23 Pritom ich Júda prenasledoval so všetkou prudkosťou a prebodával bezbožníkov. O život prišlo tridsaťtisíc mužov.

24 Timotej sám padol do rúk oddielov Dositea a Sosipatra. Prosil, aby ho prepustili živého, pričom prefíkane pripomínal, že má v moci rodičov mnohých a zas bratov iných, takže by sa im zle povodilo, keby ho usmrtili.

25 Keď sa však viacnásobne a slávnostne zaručil, že ich vráti bez úrazu, prepustili ho, aby zachránili svojich bratov.

26 Potom vytiahol proti Karnionu a chrámu Atargaty a pobil dvadsaťpäťtisíc ľudí.

27 Keď Júda zaujal tieto miesta, tiahol s vojskom aj proti opevnenému mestu Efronu, kde sa zdržoval Lyziáš so zástupmi rôznorodého vojska. Udatní mladí bojovníci sa postavili pred múry a statočne sa bránili. Bolo tam veľké množstvo bojových strojov a striel.

28 Oni však vzývali Všemohúceho, ktorý svojou mocou rozmetá silu nepriateľov, a zaujali mesto. Pobili v ňom asi dvadsaťpäťtisíc obyvateľov.

29 Odtiaľ sa vybrali a tiahli proti Skýtopolu, ktorý bol na šesťsto stadií vzdialený od Jeruzalema.

30 Ale tamojší židovskí osadníci dosvedčovali, že Skýtopolitáni boli voči nim vždy blahosklonní, ba že aj v neprajných časoch zaobchádzali s nimi priateľsky.

31 Poďakovali sa im za to a vyzvali ich, aby aj naďalej boli blahosklonní k ich národu. Potom odišli do Jeruzalema, pretože už bolo bezprostredne pred sviatkom Týždňov.

32 Po letných sviatkoch vytiahli proti Gorgiášovi, miestodržiteľovi Edomska.

33 On vytiahol s troma tisícmi pešiakov a so štyristo jazdcami.

34 Keď sa zrazili, padlo aj niekoľko Židov.

35 Ale akýsi Dositeus, odvážny jazdec z Bakenorových ľudí, zachytil Gorgiáša za plášť a násilne ho ťahal preč, lebo chcel toho prekliateho muža zajať živého. Vtom sa však oboril na neho ktorýsi z tráckych jazdcov a odťal mu rameno. Tak ušiel Gorgiáš do Maresy.

36 Keď už boli Esdrisovi vojaci unavení od dlhého boja, vzýval Júda Pána, aby sa ukázal, že je ich spolubojovník a vodca boja.

37 Mocným hlasom zanôtil v materinskej reči bojovú pieseň, náhle vyrazil proti Gorgiášovým oddielom a donútil ich na útek.

38 Potom Júda zobral svoje vojsko a odviedol ho do mesta Odolam. Keďže nastával práve siedmy deň, posvätili sa podľa obyčaje a slávili tam sobotu.

39 Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby odniesli telá padlých, lebo už bolo nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných do otcovských hrobov.

40 Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu.

41 Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti.

42 Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých.

43 Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie.

44 Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych.

45 Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli.

46 Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.

1 V stoštyridsiatom deviatom roku sa Júdovi ľudia dozvedeli, že Antiochus Eupator vytiahol s veľkým vojskom proti Júdsku

2 a s ním jeho poručník Lyziáš, ríšsky správca. Každý z nich mal grécke vojsko, v ktorom bolo stodesaťtisíc pešiakov, päťtisíctristo jazdcov, dvadsaťdva slonov a tristo vozov, (obrnených) kosákmi.

3 Tiež Menelaus sa k nim pripojil a s nevšednou pretvárkou dorážal na Antiocha, nie však preto, že by bol mal na zreteli záchranu svojej vlasti, ale chcel sa znovu dostať k svojmu úradu.

4 Ale Kráľ kráľov vyvolal Antiochov hnev proti tomuto zločincovi. A keď Lyziáš ukázal na neho ako na pôvodcu všetkého nešťastia, rozkázal ho priviesť do Berey a tam ho dal zabiť podľa miestneho zvyku.

5 Na tom mieste totiž bola veža vysoká päťdesiat lakťov, ktorá bola naplnená popolom. Na nej bol otáčavý prístroj, ktorým sa dalo zo všetkých strán vhodiť hocičo do popola.

6 Tam vydávali na záhubu všetkých chrámových lupičov a ostatných veľkých zločincov.

7 Taká smrť zastihla aj priestupníka zákona, Menelaa; ani len do zeme nemal byť pochovaný.

8 A to sa stalo celkom podľa spravodlivosti. Veď sa dopustil mnohých hriechov proti oltáru, ktorého oheň i popol bol svätý! Preto ho zastihla smrť v popole.

9 Kráľ sa však blížil s divokou zúrivosťou a chystal sa ešte horšie zaobchádzať so Židmi ako jeho otec.

10 Keď sa to Júda dozvedel, vyzval všetkých, aby dňom i nocou vzývali Pána, žeby ako vždy, tak aj teraz pomohol tým,

11 ktorí boli v nebezpečenstve, že prídu o Zákon, vlasť a svätý chrám; a aby nedopustil, žeby sa dostal do područia rúhavých pohanov ľud, ktorý si len pred nedávnom trošku oddýchol.

12 Všetci to robili spoločne a na kolenách prosili milosrdného Pána nepretržite tri dni v slzách a pôstoch. Potom ich Júda povzbudil a vydal rozkaz, aby sa pripravili.

13 Sám sa však po porade so staršími rozhodol, že vytiahne (do boja) a s Pánovou pomocou zvedie rozhodný boj prv, než vtrhne kráľovské vojsko do Júdska a zmocní sa mesta.

14 Celkom sa odovzdal do moci Stvoriteľa sveta a svojich povzbudil, aby statočne bojovali až po smrť za svoje zákony, chrám, mesto, vlasť a zriadenie. Potom sa utáboril s vojskom pri Modeine.

15 Svojim vojakom dal za heslo: „Boh je naše víťazstvo!“ Potom vybral najudatnejších junákov, v noci prepadol kráľovský stan a pobil v tábore asi dvetisíc mužov. Zabil aj najväčšieho slona spolu s tými, ktorí boli v jeho veži.

16 Nakoniec zachvátil tábor strach a zmätok. Víťazoslávne odtiahli,

17 keď sa práve rozodnievalo. Že sa toho mohli dožiť, vďaka patrí Pánovi za jeho pomoc a ochranu.

18 Kráľ už mal vyskúšanú odvahu Židov, preto sa pokúšal dobyť tie miesta podvodom.

19 Pritiahol k Betsure, silnej židovskej pevnosti, ale bol odrazený; znovu zaútočil a opäť bol porazený.

20 Posádke totiž posielal Júda zásoby.

21 Ale akýsi Rodokus zo židovského vojska prezrádzal nepriateľom tajomstvá. Preto po ňom pátrali, chytili ho a zabili.

22 Kráľ opäť vyjednával s obyvateľmi Betsury, ponúkol mier a oni pristali. Potom odtiahol.

23 Napadol Júdových ľudí, ale bol premožený. Tu došla správa, že ríšsky správca Filip vyvolal v Antiochii povstanie. To ho znepokojilo. Preto, aby uchlácholil Židov, podroboval sa im (vo všetkom) a prísažne pristával na všetky ich spravodlivé požiadavky. Zmieril sa s nimi a priniesol obetu. Úctivo sa zachoval voči chrámu a blahosklonne voči mestu.

24 Láskavo prijal Machabejca a ustanovil ho za miestodržiteľa (nad územím) od Ptolemaidy až po územie Gerenitov.

25 Potom sa odobral do Ptolemaidy. Ale obyvatelia Ptolemaidy si sťažovali na priateľskú dohodu; rozhorčovali sa totiž nad ustanoveniami, ktoré by boli chceli pozmeniť.

26 Tu vystúpil Lyziáš na rečnište a obhájil dohodu (dôvodmi), ako len mohol. Presvedčoval ich, chlácholil, až si získal ich dôveru. Potom sa odobral do Antiochie. Tak sa odohral kráľov príchod a jeho návrat.

1 Po troch rokoch sa Júdovi prívrženci dozvedeli, že Demetrius, syn Seleukov, pristál v tripolskom prístave so silným vojskom a veľkým loďstvom,

2 zmocnil sa krajiny a dal zabiť Antiocha a jeho poručníka Lyziáša.

3 Akýsi Alkimus, bývalý veľkňaz – ale v časoch nejednoty sa stal vierolomníkom -, po uvážení, že sa nijakým spôsobom nezachráni, ani už nebude mať prístup k svätému oltáru,

4 vybral sa v stopäťdesiatom prvom roku ku kráľovi Demetriovi a priniesol mu okrem obvyklých chrámových olivových ratolestí aj zlatú korunu a palmovú ratolesť. V ten deň bol ešte tichý.

5 Naskytla sa mu však vhodná príležitosť (uskutočniť svoj) hanebný zámer, keď ho Demetrius povolal do poradného zboru, kde sa ho opýtal, aká nálada a zmýšľanie panuje medzi Židmi.

6 Odpovedal: „Tí zo Židov, ktorí sa nazývajú Asidejci a ktorých vodcom je Júda Machabejec, rozduchujú vojnu a vyvolávajú vzbury a nedovoľujú, aby sa ríša dožila pokoja.

7 Preto aj keď som bol olúpený o zdedenú dôstojnosť, to jest o veľkňazstvo, teraz som sem prišiel

8 predovšetkým z úprimnej starostlivosti o záujmy kráľa, ale tiež z ohľadu na svojich spoluobčanov. Veď títo ľudia nie málo ožobráčili celý náš národ svojím nerozumným počínaním!

9 Ráč sa, kráľu, sám presvedčiť o všetkých tých veciach a ujať sa nášho ubiedeného národa podľa svojej láskavosti, ktorá každému vychádza v ústrety.

10 Lebo dokiaľ je Júda nažive, pokoja v ríši nebude.“

11 Keď takto hovoril, aj ostatní jeho priatelia, ktorí boli nepriateľsky naladení proti Júdovi, rýchlo huckali Demetria.

12 On hneď zavolal Nikanora, niekdajšieho veliteľa slonov, a ustanovil ho za miestodržiteľa Júdska. Vyslal ho

13 s rozkazmi, aby Júdu odstránil, jeho prívržencov rozohnal a Alkima ustanovil za veľkňaza hlavného chrámu.

14 Pohania, ktorí utiekli z Júdska pred Júdom, hromadne sa pridávali k Nikanorovi. Nazdávali sa, že nešťastie a pohromy Židov budú pre nich samých šťastím.

15 Keď sa dopočuli, že Nikanor prichádza proti nim a že sa pridávajú k nemu pohania, posypali (si hlavy) zemou a prosili toho, ktorý zabezpečil večné trvanie svojmu ľudu a vždy sa zjavne zaujal svojho dedičného podielu.

16 Na rozkaz vojvodcu sa rýchlo odtiaľ vybrali a pri obci Desau sa zrazili s nepriateľmi.

17 Šimon, brat Júdov, zrazil sa s Nikanorom, ale trochu ho zarazilo, keď sa nepriateľ náhle vynoril.

18 Nikanor sa však bál previesť rozhodnutie krviprelievaním, lebo sa dopočul o udatnosti, ktorou vynikali Júdovi spoločníci, a tiež o ich veľkodušnosti v bojoch za vlasť.

19 Preto poslal Posidonia, Teodota a Matatiáša, aby ponúkli a prijali podmienky mieru.

20 Vyjednávanie sa preťahovalo. Potom vojvodca oznámil stav veci svojmu vojsku a dohoda bola schválená jednohlasným rozhodnutím.

21 Ustálili tiež deň, kedy sa mali stretnúť medzi štyrmi očami. Od každého vyšiel napred bojový voz a postavili kreslá.

22 Ale Júda si rozostavil do pohotovosti ozbrojencov na vhodných miestach pre prípad, keby nepriatelia nečakane zákerne zaútočili. Rozhovor sa však dial nerušene.

23 Potom sa Nikanor zdržoval v Jeruzaleme a neurobil nič, čo by bolo neprístojné; ba prepustil aj stádovité zástupy vojska, ktoré zhromaždil.

24 Júdu mal ustavične pri sebe a bol úprimne naklonený tomuto mužovi.

25 Povzbudzoval ho, aby sa oženil a založil si rodinu. Oženil sa teda, bol šťastný a tešil sa životu.

26 Keď Alkimus spozoroval ich vzájomnú dôvernosť, vzal odpis dojednaných zmlúv, prišiel s tým k Demetriovi a nahovoril mu, že Nikanor pomýšľa (spáchať) zradu, pretože ustanovil Júdu, úkladného nepriateľa ríše, za jeho nástupcu.

27 Tu sa kráľ rozhneval a podráždený ohováraniami toho vyvrheľa napísal Nikanorovi, že tie zmluvy neschvaľuje a že mu nariaďuje, aby Machabejca ihneď poslal v okovách do Antiochie.

28 Táto správa Nikanora veľmi vzrušila, lebo mu ťažko padlo, že má zrušiť ujednania, keď druhá stránka nepodnikla nič nespravodlivé.

29 Kráľovi však odporovať nemohol, a preto čakal na vhodnú príležitosť, aby previedol rozkaz podvodne.

30 Keď Machabejec pozoroval, že Nikanor sa stáva voči nemu menej vľúdnym a pri ich obvyklom stretnutí sa stáva bezočivejším, porozumel, že táto nevľúdnosť neznamená nič dobré. Preto zobral značný počet svojich ľudí a skryl sa pred Nikanorom.

31 Keď ten spoznal, že ho poriadne previedol, odobral sa k presvätému chrámu, keď práve kňazi prinášali príslušné obety a žiadal ich, aby mu vydali toho muža.

32 Oni však pod prísahou vyhlásili, že nevedia, kde je ten, ktorého hľadá. Nato vystrel pravicu proti chrámu

33 a zaprisahal sa takto: „Ak mi nevydáte Júdu zviazaného, tak zrovnám tento Boží dom so zemou, zbúram oltár a postavím tu nádherný chrám Dionýzovi!“

34 Po týchto vyhrážkach odišiel. Kňazi však vystreli ruky k nebu, vzývali toho, ktorý vždy bojoval za náš národ, a hovorili takto:

35 „Ty, Pane, si úplne nezávislý na bytostiach, a predsa si chcel mať chrám, v ktorom by si prebýval medzi nami.

36 Preto teraz, svätý Pane, pôvodca všetkej svätosti, zachovaj naveky nepoškvrnený tento príbytok, ktorý sme len nedávno mohli očistiť.“

37 Tu obžalovali u Nikanora akéhosi Razisa z jeruzalemských starších. Bol to muž veľmi dobrej povesti, ktorý miloval svojich spoluobčanov. Pre jeho láskavosť ho nazývali otcom Židov.

38 On už prv, za čias roztržky, bol obvinený za to, že sa rozhodne pridržiaval židovstva a za židovstvo bol hotový obetovať svoje telo i život.

39 Nikanor zrejme chcel dať najavo svoju nenávisť, ktorú prechovával voči Židom, preto poslal vyše päťsto vojakov, aby ho zatkli.

40 Nazdával sa totiž, že keď ho zatkne, zasadí im ťažký úder.

41 Ale keď sa oddiely chystali zmocniť sa jeho príbytku, už aj vyrazili bránu do dvora a kázali priniesť oheň, aby mohli podpáliť drevo, vrhol sa, uzavretý zo všetkých strán, na meč.

42 Chcel radšej čestne zomrieť, ako sa dostať do rúk zločincov a za svoje šľachetné zmýšľanie nechať sa nedôstojne potupovať.

43 Lenže v rýchlosti a rozčúlenosti nezasiahol sa smrteľne. A zástupy sa už predierali dverami. Preto vybehol odvážne na múr a vrhol sa statočne na zástup vojakov.

44 Oni sa rýchle rozostúpili, takže vznikla medzera, a padol doprostred na prázdne miesto.

45 Ale ešte bol pri živote, ba vo vášnivom rozčúlení aj vstal, hoci sa mu krv prúdom liala z bolestných rán. Behom sa predral cez zástupy

46 a vystúpil na akúsi strmú skalu. Hoci skoro celkom vykrvácal, predsa ešte uchopil svoje vnútornosti a hodil ich oboma rukami na zástupy. Pritom vzýval Panovníka života i ducha, aby mu ich vrátil. Takto dokonal.

1 Keď sa Nikanor dozvedel, že Júdove oddiely sú v samarijských miestach, zaumienil si, že ich so všetkou istotou napadne v sobotný deň.

2 Niektorí Židia, ktorí boli donútení slúžiť v jeho vojsku, povedali: „Nenič ich tak divo a barbarsky, ale maj v úcte deň, ktorý Vševidiaci oddávna za svätý vyhlásil!“

3 Tu sa ten naničhodník opýtal: „Je na nebi vladár, ktorý prikázal svätiť sobotný deň?“

4 A keď oni odpovedali: „Je to sám živý Pán, vladár na nebi, ktorý prikázal sláviť sobotný deň,“

5 on riekol: „Na zemi som vládcom ja a rozkazujem vziať zbraň a konať kráľovské služby!“ Nebol však schopný vykonať svoju bezočivú vôľu.

6 Vo svojej bujnej namyslenosti si Nikanor umienil, že postaví verejný pamätník svojho víťazstva nad Júdovými oddielmi.

7 Machabejec sa však ustavične s pevnou dôverou spoliehal, že mu Pán príde na pomoc.

8 A povzbudzoval svojich, aby nemali strach pred útokom pohanov, ale aby si pripomínali, koľkú pomoc už dostali z neba, a aby dôverovali, že s pomocou Všemohúceho zvíťazia aj teraz.

9 Tešil ich zo Zákona a prorokov, pripomínal im boje, ktoré už prekonali, a tak im dodal odvahy.

10 Keď ich celkom oduševnil, vydal rozkazy, ale poukázal aj na vierolomnosť pohanov a na to, ako porušovali prísahy.

11 Každého z nich vyzbrojil, nie však ochranným štítom a oštepom, ale povzbudzujúcimi a statočnými slovami. Rozpovedal im aj svoj úplne hodnoverný sen, ktorým všetkých rozradostnil.

12 Mal takéto videnie: Videl Oniáša, niekdajšieho veľkňaza, muža dokonalého a šľachetného, skromného v obcovaní, jemného povahou, dôstojného v reči a od detstva starostlivo cvičeného vo všetkých čnostiach, ako sa s rozpätými rukami modlí za celú židovskú pospolitosť.

13 Potom sa mu ukázal aj iný muž so šedinami, skvelého výzoru a ožiarený obdivuhodne krásnym jasom.

14 Tu sa Oniáš ujal slova a riekol: „Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok.“

15 Nato vystrel Jeremiáš ruku, aby odovzdal Júdovi zlatý meč. Keď mu ho podával, povedal toto:

16 „Prijmi tento zlatý meč, dar od Boha! Ním porazíš odporcov.“

17 Takto povzbudení mimoriadne krásnymi Júdovými slovami, ktoré boli ozaj spôsobilé pobádať k chrabrosti a vzpružiť mysle junákov, rozhodli sa, že sa neutiahnu do (opevneného) tábora, ale že sa rázne pustia do boja a s nasadením všetkých síl prevedú rozhodný boj, pretože ako mesto, tak aj náboženstvo a chrám boli v nebezpečenstve.

18 Lebo o svoje manželky a deti, bratov a príbuzných mali menšiu obavu, a ich najväčší a najprednejší strach patril svätému chrámu.

19 Lež aj tí, čo zostali v meste, prežívali nie menšiu úzkosť a nepokoj pre nastávajúci útok pod šírym nebom.

20 Všetci už očakávali, že nastane rozhodný boj. Nepriatelia už pritiahli, vojsko bolo zošikované do boja, slony boli postavené na vhodné miesto a jazda bola rozostavená po krídlach.

21 Keď Machabejec zbadal príchod vojska, všelijaké druhy zbraní a divokosť zvierat, vystrel ruky k nebu a vzýval divotvorného Pána; bol totiž presvedčený, že víťazstvo sa nezískava zbraňami, ale že (Boh) ho udeľuje tým, ktorých uzná za hodných víťazstva.

22 Keď ho vzýval, modlil sa takto: „Ty, Pane, ktorý si poslal za čias júdskeho kráľa Ezechiáša svojho anjela a pobil zo Sennacheribovho vojska stoosemdesiatpäťtisíc:

23 pošli nám aj teraz, Vládca nebies, dobrého anjela, (aby vzbudil) strach a hrôzu! Svojím mocným ramenom

24 postraš tých, ktorí s rúhaním tiahnu proti tvojmu svätému ľudu!“ Týmito slovami ukončil.

25 Nikanorovo vojsko postupovalo za zvuku trúb a bojových piesní.

26 Naproti tomu Júdovi bojovníci zaútočili na nepriateľov so vzývaním (Boha) a s modlitbou.

27 Bojovali síce rukami, ale v srdciach sa modlili k Bohu a porazili nie menej ako tridsaťpäťtisíc (mužov), mocne rozradostnení zjavnou Božou pomocou.

28 Keď už bolo po bitke a s radosťou sa vracali, spozorovali, že Nikanor padol vo svojej plnej výzbroji.

29 Nastal ryk a hrmot a v materinskej reči zvelebovali Pána.

30 Júda, ktorý všade bojoval na prvom mieste telom i dušou za svojich spoluobčanov a od mladosti si verne zachoval svoju oddanosť súkmeňovcom, rozkázal odťať Nikanorovi hlavu a pravicu s ramenom a priniesť do Jeruzalema.

31 Keď ta prišiel, zvolal svojich súkmeňovcov a postavil kňazov pred oltár. Povolal aj tých, čo boli na hrade.

32 Nato ukázal hlavu zločinca Nikanora a ruku bohorúhača, ktorú naduto vystrel proti svätému domu Všemohúceho.

33 Jazyk zločinného Nikanora dal vyrezať a rozkúskovaný vyhodiť (za pokrm) vtákom a zlosynovu ruku dal povesiť oproti chrámu.

34 Potom všetci, obrátení k nebu, velebili Pána, ktorý im tak zjavne pomohol, a volali: „Nech je zvelebený ten, ktorý zachoval svoje miesto nepoškvrnené!“

35 Potom dal zavesiť Nikanorovu hlavu na hrad ako zreteľné a každému zjavné znamenie Pánovej pomoci.

36 Všetci sa tiež spoločne uzniesli a rozhodli, že nenechajú neoslávený tento veľavýznamný deň,

37 ale že ho zasvätia trinásteho dňa dvanásteho mesiaca – sýrsky sa nazýva adar -, v deň pred Mardochejovým sviatkom.

38 Takto sa skončili príbehy s Nikanorom. Keďže od tých čias zostalo mesto v moci Židov, tu končím i ja svoje rozprávanie.

39 Ak je ono zostavené pútavo a zručne, tak sa moje želanie splnilo. Ale ak je skromné a priemerné, aj vtedy som urobil, čo bolo v mojich silách.

40 Ako piť len samo víno alebo samu vodu býva odporné, zatiaľ čo víno miešané s vodou je nielen príjemné, ale zvyšuje aj radostnú náladu; takisto aj upravená a usporiadaná rozprava občerstvuje tých, ktorí rozprávanie čítajú. A týmto aj končím.