Month: March 2020

1 Boh stvoril človeka zo zeme a stvoril ho podľa svojho obrazu.

2 A zasa ho prinavráti do nej, ale – ako je sám mocný – vyzbrojil ho silou.

3 Udelil mu (obmedzený) počet dní a veku, ale dal mu zasa moc nad všetkým, čo je na zemi.

4 Každému stvoreniu vložil strach pred ním, aby bol pánom nad zverou a vtáctvom.

5 Z neho stvoril pomocnicu jemu podobnú: dal im (slobodnú) vôľu, reč, oči a uši, ako aj srdce na myslenie; tak ich naplnil múdrou rozumnosťou.

6 Stvoril v nich rozumného ducha, rozumom im naplnil srdce, naznačil im, čo je dobré a čo zlé.

7 Svoje oko im vložil do srdca, aby im ukázal veľkosť svojich diel.

8 Aby chválili (jeho) posvätné meno: aby sa honosili jeho podivnými činmi a zvestovali veľkoleposť jeho diel.

9 Okrem toho im dal náuku a zákon života im dal do dedičstva.

10 Uzavrel s nimi večnú zmluvu a oznámil im svoje spravodlivé ustanovenia.

11 Ich oči videli jeho veľkolepú slávu, ich uši počuli jeho velebný hlas, keď im prikazoval: „Varujte sa neprávosti!“

12 A dal všetkým prikázania o blížnom.

13 Ich cesty sú mu vždy známe, nie sú ukryté pred jeho očami.

14 V každom národe ustanovil správcov:

15 no Izrael sa stal očividne Božím podielom.

16 Všetky ich činy sú Bohu (zjavné) ako slnko: jeho oči bez prestania dozerajú na ich počínanie.

17 Nie sú mu skryté ustanovenia (zákona) pri ich neprávosti, lebo o všetkých neprávostiach má Boh vedomosť.

18 Almužna každého ostáva akoby pečať u neho, ako zrenicu chráni zásluhu každého.

19 Keď potom povstane (na súd), odplácať bude odplatou každému jednému osobitne na jeho hlavu a (niektorých) navráti do najhlbších častí zeme.

20 Kajúcnikom však umožní cestu k spravodlivosti, klesajúcich posilňuje k vytrvalosti a určuje im spravodlivý podiel.

21 Obráť sa k Pánovi a zanechaj svoje hriechy:

22 modli sa pred tvárou Pána a menej klesaj.

23 Vráť sa k Pánovi a odvráť sa od svojej neprávosti a maj vo veľkej nenávisti, čo je ohavné;

24 poznávaj Božie spravodlivé ustanovenia, vytrvaj v úlohe, ktorá ti je určená, a (buď stály) v modlitbe k najvyššiemu Bohu!

25 Počínaj si tak, ako žije sväté pokolenie, riaď sa podľa tých, ktorí zaživa zvelebujú Boha.

26 Nezostávaj v blude bezbožníkov, pred smrťou zvelebuj (Boha)! Kto zomrel – je akoby nič – nie je schopný zvelebovať ho.

27 Kým žiješ, môžeš zvelebovať (Boha), kým si živý a zdravý, zvelebuj ho! Vtedy máš chváliť Boha a honosiť sa jeho milosrdenstvom.

28 Ó, aké veľké je milosrdenstvo Pána a jeho zľutovanie nad tými, ktorí sa obrátia k nemu!

29 Lebo všetko nevystane od ľudí, keďže syn človeka nie je ani nesmrteľný a mávajú svoje zaľúbenie v márnej zlosti.

30 Či je niečo jasnejšie nad slnko? – Časom sa aj ono zatmie. A tak, či je niečo ničomnejšie nad to, čo si vymyslí telo a krv? Ale stihne ho za to trest!

31 On sleduje vojsko vysokého neba: no všetci ľudia sú iba zem a popol.

1 Všetko spolu stvoril ten, ktorý večne žije. Boh jediný je spravodlivý a nepremožiteľný vladár.

2 Kto by stačil vypočítať jeho diela?

3 Kto preskúma jeho veľkolepé činy?

4 Ktože by vedel vyjadriť silu jeho mohutnosti? Alebo kto sa podujme vyrozprávať jeho milosrdenstvá?

5 Nič z toho nemôže ubrať ani pridať, ani len vyskúmať Božie veľkolepé diela.

6 Keby už človek končil, vtedy vlastne začína, a keby prestal, zmätie sa.

7 Načo je človek, aký je z neho osoh, čo má na sebe dobré a čo zasa zlé?

8 Počet ľudských dní je najvýš sto rokov, oproti vodám mora treba ich pokladať za kvapku: a ako zrnko piesku – také malé sú jeho roky oproti dňu večnosti.

9 Preto je Boh trpezlivý s nimi a zosiela na nich svoje hojné zľutovanie.

10 Vidí, že je zlé, čo si zaumienili v srdci, a pozná, aké biedne je ich úplné zničenie.

11 Preto im prejavuje svoje plné zľutovanie a ukazuje im cestu k spravodlivosti.

12 Človek sa vie zľutovať nad svojím blížnym: no Božie milosrdenstvo je pre všetkých ľudí.

13 Ten, ktorý má také milosrdenstvo, poučuje a vodí ako pastier svoje stádo.

14 Zľutoval sa nad tými, čo prijímajú náuku o Zľutovníkovi a horlivo sa riadia jeho ustanoveniami.

15 Synu, k dobrému skutku nepridávaj výčitku a ani k jedinému daru nepridávaj zlé slovo, čo sužuje.

16 Či rosa neuľavuje horúčosť? Tak aj vľúdne slovo je časom lepšie ako dar.

17 Hľa, či nie je slovo lepšie ako sám dar? Ale koho majú za dobrotivého, nech má obidvoje!

18 Pochabý ostro nadáva: a dary nevľúdneho zožierajú oči.

19 Prv, ako by ťa súdili, rob si zásluhu, a tak sa uč prv, ako by si mal hovoriť.

20 Užívaj liek pred chorobou, skúmaj sa pred svojím súdom a pred Bohom nájdeš zľutovanie.

21 Predtým, ako by si ochorel, sa upokor, a keď si slabý, ukáž, že si sa obrátil.

22 Nestrp, aby ti niečo prekážalo v stálej modlitbe, ani sa nehanbi opravovať seba až do smrti!

23 Pred modlitbou si priprav ducha, nepočínaj si tak, ako kto pokúša Boha.

24 Pamätaj na (Boží) hnev v deň pominutia a na čas odvety, keď sa od teba odvráti (Božia) tvár.

25 Pamätaj na chudobu, ak máš hojnosť, a na nedostatky chudoby, ak oplývaš bohatstvom.

26 Čas sa môže zmeniť od rána do večera a pred Božími očami to všetko chytro beží.

27 Múdry je opatrný pri všetkom počínaní, ak zavládne hriešnosť, varuje sa nečinnosti.

28 Kto je prehnaný, pozná múdrosť a zvelebuje každého, kto ju nájde.

29 Kto je rozvážny v reči, múdro si počína: takí poznajú, čo je pravda a spravodlivosť, a chrlia zo seba napomenutia a spravodlivé (rady).

30 Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej (hriešnej) vôle.

31 Ak vyhovieš svojim náruživostiam, bude to na radosť tvojim nepriateľom.

32 Nehľadaj zábavu v hlučnej spoločnosti pri svojej chudobe, lebo takí ich ustavične až opreteky usporadúvajú.

33 Neožobračuj sa, ak by si sa im chcel rovnať za požičaný peniaz, ak vo svojom vrecku nemáš ničoho: lebo tak by si bol nenávideniahodným (nepriateľom) svojho života.

1 Kto robí a opíja sa, nezbohatne: kto si neváži málo, pomaly upadne.

2 Víno a ženy vedú k úpadku aj múdrych, trest uvádzajú aj na rozvážnych.

3 Kto sa viaže k smilniciam, bude sám ničomník: jeho dedičmi budú hniloba a červy. Postavia ho za výstražný príklad, lebo jeho duša vyhynie z počtu (živých).

4 Kto prenáhlene dôveruje, je ľahkoverný a príde do škody: a kto tak škodí sebe, za nič ho budú mať.

5 Kto sa raduje z neprávosti, dostane sa mu potupy, kto nenávidí pokarhanie, ukracuje si život: ale kto nenávidí táravosť, udúša zlo.

6 Kto sa prehrešuje proti sebe, bude to ľutovať, kto má záľubu v zlosti, dostane sa mu potupy.

7 Neopakuj ničomné a tvrdé slovo, tak ani teba neuponížia.

8 O priateľovi a nepriateľovi nehovor, čo si myslíš: ak niečo pokladáš za hriešne, neodkrývaj to!

9 Lebo ťa vypočuje, ale bude sa ťa strániť a takmer brániť bude hriech a teba nenávidieť, a tak sa bude vždy k tebe približovať.

10 Ak si počul neprajné slovo proti blížnemu, nech umrie v tebe! Ver mi, neroztrhne ťa.

11 Pochabý dostane aj od slova bolesti, ako postenáva (rodička) pri pôrode dieťaťa.

12 Ako šíp zapichnutý do mäsitého stehna je slovo v srdci pochabého.

13 Napomeň priateľa – azda o ničom nevie a povie ti: „Neurobil som to!“ Ak však urobil, (dosiahneš), aby to znovu nerobil.

14 Napomeň blížneho – azda to ani nepovedal: ak však povedal, aby to neopakoval.

15 Napomeň priateľa: často sa vyskytne aj ohovárka.

16 Preto never každému slovu! Mnohí sa previnia jazykom, ale nie úmyselne.

17 Ktože sa ešte neprevinil jazykom?! Napomeň blížneho prv, ako by si sa mu vyhrážal.

18 Dovoľ, aby sa uplatnil zákon Najvyššieho, lebo všetka múdrosť je bázeň pred Bohom a bázeň pred Bohom je v nej a pri všetkej múdrosti je: zachovávať Zákon.

19 Nie je múdrosťou správať sa ničomne: ako nie je rozumnosťou zmýšľať hriešne.

20 To je ničomnosť a je ohavná; nemúdry je ten, komu sa dostalo málo múdrosti.

21 Lepší je menej múdry, komu chybuje vtip, ale nie bázeň, ako ten, kto vtipom oplýva, ale narušuje zákon Najvyššieho.

22 Zdatnosť môže byť aj dôkladná, a predsa hriešna.

23 Je aj taký, ktorý hovorí dôležité reči a rozpovie, čo je pravda, ale je zas iný, ktorý sa nemiestne uponižuje, pritom má útroby plné podvodu.

24 Iný sa príliš ukláňa v mnohej poníženosti: no niekto skláňa iba tvár a pretvára sa, že nevidel, o čom sa nevie;

25 a keď mu nedostatok sily nedovoľuje robiť zlé, predsa páše zlo, keď nadíde čas, že môže robiť zle.

26 Podľa vzhľadu možno poznať človeka, z výrazu tváre poznáš rozvážneho.

27 Oblek na tele a úsmev na perách a chôdza – ukazujú o každom, aký je.

28 Pomýlené je napomenutie od toho, kto potupuje v hneve: je aj také posúdenie, ktoré nemožno uznať za dobré: ale kto vie mlčať, stáva sa múdrym.

1 O koľko lepšie je napomínať, ako hnevať sa: neprerušuj odprosovanie toho, čo priznáva sa (k vine).

2 (Ako môže) chlipnosť eunucha zbaviť devu panenstva,

3 tak (robí) aj ten, kto koná násilne nespravodlivý súd.

4 O koľko lepšie je, ak napomenutý javí ľútosť! Tak unikneš dobrovoľnému hriechu.

5 Niekto mlčí, a predsa ho majú za múdreho: no nenávidia toho, kto premnoho hovorí.

6 Niekto mlčí, lebo nevie nič múdreho povedať, iný zasa mlčí, lebo vie, kedy je príhodný čas.

7 Múdry človek mlčí až do (príhodného) času: ale chvastúň a pochabý nestoja o (príhodný) čas.

8 Kto má mnoho rečí, škodí sebe samému: kto si neoprávnene prisvojuje moc, je nenávidený.

9 Nemúdremu slúži úspech za nešťastie, ak niečo nájde, je mu to na škodu.

10 Môže byť taký dar, ktorý nič neosoží: a je aj taký dar, ktorý treba dvojnásobne splácať.

11 Uponíženie je na slávu: iný zasa z uponíženia dvíha hlavu.

12 Niekto vie mnoho nakúpiť za malý peniaz, ale zaplatí to sedemnásobne.

13 Múdry sa pre svoju reč stáva obľúbeným: no láskavosti pochabých sú ako vyliata voda.

14 Z daru od nemúdreho ti nekynie osoh: lebo jeho oči sú sedemnásobné.

15 Málo dáva, ale mnoho ti napočíta: ak otvorí ústa, vrhá oheň.

16 Niekto ti dnes požičia, ale zajtra už pýta späť: odporný je každý taký človek.

17 Pochabý nemá priateľa, ani niet radosti z jeho bohatstva.

18 Ktorí požívajú jeho chlieb, sú falošného jazyka; ako často a ako veľmi sa mu smejú!

19 Lebo neudeľuje s úprimnou mysľou, čo každému patrí: ako potom to, čo ani nenáleží.

20 Keď sa potkne jazyk falošný, ako keby niekto padol na podlahe: tak rýchlo príde aj pád hriešnikov.

21 Nevľúdny človek je ako prázdna povedačka: pochabí ju majú ustavične na ústach.

22 Aj múdru náuku zamietajú, ak vychádza z úst pochabého: lebo ju neprednesie v príhodný čas.

23 Niekomu nedostatok nedovolí zhrešiť, ale dráždi ho to, aj keď je pokojný.

24 Niekto zmárni seba od hanby, ale zmárni sa pre ohľad na nemúdru osobu: teda zmárni sa z ľudského ohľadu.

25 Niekto urobí sľub priateľovi zo studu a bez potreby má v ňom nepriateľa.

26 Ničomná potupa pre každého je luhať, a v ústach neukáznených je to ustavičný (zjav).

27 Radšej zlodeja ako človeka, čo ustavične luhá: i keď oboch čaká večná záhuba.

28 Mravy takých, čo luhajú, nezažijú cti, ich hanba ostane s nimi bez prestania.

29 Múdry slovom priťahuje na seba (pozornosť) a rozumný nájde obľubu u veľmožov.

30 Kto obrába svoju roľu, do výšky kladie stoh z jej plodín; kto si počína spravodlivo, povyšuje seba samého: kto sa však chce ľúbiť veľmožom, vyhýba neprávosti.

31 Odmeny a dary zaslepia oči sudcom, sú ako nemota v ústach, ktorá im zabraňuje karhať.

32 Skrytá múdrosť a neviditeľný poklad: akýže je úžitok z obidvoch?

33 Lepšie je na tom, kto skrýva svoju nemúdrosť, ako ten, kto ukryje svoju múdrosť.

1 Synu, zhrešil si? – nerob to viac! – ale odpros aj za predošlé viny, aby ti ich odpustili.

2 Ako pred jedovatým hadom, tak utekaj pred hriechom, lebo ak sa k nemu priblížiš, privinie ťa k sebe.

3 Jeho zuby sú ako zuby levov: ktoré zabíjajú duše ľudí.

4 Každá neprávosť (ničí) ako dvojsečný meč: no na jeho ranu lieku niet.

5 Násilie a neprávosti ničia majetok: i dom, čo by bol aj veľmi bohatý, zničí pýcha: tak aj bohatstvo pyšného úplne spustne.

6 Prosba z úst biedneho prenikne k Božím ušiam a rozsudok mu rýchlo príde na pomoc.

7 Kto neprijíma rád pokarhanie, tam je stopa hriešnika, ale kto sa bojí Boha, srdcom sa obráti.

8 Už zďaleka možno poznať hrdinu smelého jazyka: rozumný vie, že by mu mohol zaviniť pád.

9 Kto si buduje dom na cudzí náklad, podobá sa tomu, kto si zbiera kameň na zimu.

10 Množstvo hriešnikov je ako nahromadená kúdeľ, ich koniec bude ohnivý plameň.

11 Cesta hriešnikov je vydláždená kameňom: no na konci na nich čakajú: podsvetie, tmy a tresty.

12 Kto chce zachovávať zákon, vniká do jeho zmyslu.

13 Vrcholným plodom bázne pred Bohom je múdrosť a rozumnosť.

14 Nemožno vzdelávať toho, kto nechce byť múdry v dobrom.

15 Je aj múdrosť, ktorá má v sebe hojne zla: niet však rozumnosti tam, kde je trpké (násilie).

16 Vedomosti múdreho sa šíria ako povodeň a jeho rada je stále ako živý prameň.

17 Srdce pochabého je ako rozbitá nádoba, nijakú múdrosť neudrží v sebe.

18 Akékoľvek rozumné slovo počuje vzdelanec, pochváli ho a ďalšie pridá k nemu; ak ho počuje spustlý človek, neľúbi sa mu a odhodí ho za svoj chrbát.

19 Rozhovor s pochabým – to je ako bremeno pre pocestného, na ústach rozumného možno nájsť pôvab.

20 V zhromaždení žiadajú si (počuť) ústa múdreho a o jeho slovách budú uvažovať v srdci.

21 Múdrosť je pre pochabého ako zbúraný dom: a čo vie nerozumný, je reč bez zmyslu.

22 Čím sú putá pre nohy, tým je náuka pre pochabého, pôsobí ako ručné okovy, vložené na jeho pravú ruku.

23 Pochabý pri smiechu zosilňuje hlas; ale múdry sa sotva potichu usmieva.

24 Náuka je múdremu zlatou ozdobou, akoby bola náramkom na pravej ruke.

25 Noha pochabého ľahko (vkročí) do domu blížneho: ale skúsený človek príde do rozpakov pred mocným vladárom.

26 Pochabý oknom nazerá do domu, no kto je dobre vychovaný, ostáva stáť vonku.

27 Pochabosť je načúvať pri dverách, lebo múdreho trápi, ak niekoho hania.

28 Pery nemúdrych hovoria o pochabostiach, kým múdri kladú svoje slová na vážky.

29 Pochabí nosia srdce na ústach, no múdri majú v srdci svoje ústa.

30 Keď bezbožný zlorečí satanovi, akoby zlorečil sebe samému.

31 Klebetár poškvrňuje seba samého, preto ho každý nenávidí; nenávidený je aj ten, kto s ním spolu drží: len mlčanlivý a múdry muž si získa úctu.

1 Zamazaným kameňom hádžu po leňochovi, všetci hovoria o tom, že je hoden opovrženia.

2 Hnojom od volov hádžu po leňochovi; kto sa ho dotkne, každý si otrasie ruku.

3 Zahanbenie sa dostane otcovi pre nevychovaného syna, (taká) dcéra mu však škodu prinesie.

4 Múdra dcéra je dedičstvom pre svojho muža, ale hanebnica je pohanou pre rodiča.

5 Bezočivá (dcéra) prináša potupu otcovi i mužovi, u obidvoch bude v nevážnosti.

6 Hudba je nevhodný prejav v čase zármutku, ale trestné údery a poučenie sú vždy múdrosťou.

7 Kto sa ujíma poučiť pochabého, akoby zliepal črepiny.

8 Kto rozpráva inému, kto ho nepočúva, ako keby spáča zobúdzal z hlbokého sna.

9 So spáčom vedie rozhovor, kto pochabému hovorí o múdrosti; lebo na konci rozhovoru sa pýta: „Ktože je tento?“

10 Mŕtveho oplakávaj, lebo mu vyhaslo svetlo: aj pochabého oplač, lebo mu chybuje chápavosť.

11 Málo oplakávaj mŕtveho, keď už spočinul.

12 Ničomný život ničomníka je totiž niečo horšie, ako smrť pochabého.

13 Smútok nad mŕtvym (trvá) sedem dní: u pochabého a bezbožníka (sú smútkom) všetky dni ich žitia.

14 S pochabým nemaj mnoho rečí a s nemúdrym sa nepúšťaj na cestu!

15 Chráň sa ho, aby si nemal súženie a aby si ho nepoškvrnil jeho hriechom.

16 Vyhni mu a nájdeš pokoj a nebudeš mať ťažkosti z jeho nerozumnosti.

17 Čo je ťažšie od slova? Čím iným ho možno menovať, ak nie pochabým?

18 Ľahšie unesieš piesok, soľ a kus železa, ako znášať nemúdreho, pochabého a zlomyseľného človeka.

19 Drevený obklad, upevnený až v základoch stavby, nepustí; tak (nepovolí) ani srdce, ak je upevnené premyslenou rozvahou.

20 Úmysly rozumného (sú pevné) po všetok čas, strach ich nezruší.

21 Ako kolová (stavba) na výšine a kamenný múr bez omietky vystavený vetrom neobstojí:

22 tak ani srdce pochabého neodolá náporu strachu, lebo sa vždy ľaká, ak má (o niečom) uvažovať.

23 Ako (odvážne) srdce – ktoré sa u pochabého bojí uvažovať – nikdy nepozná obavy: tak (si bude počínať), kto vždy zotrvá v Božích príkazoch.

24 Kto poraní oko, vyženie (z neho) slzy+ kto poraní srdce, vyvolá (bolestný) pocit.

25 Kto hodí kameňom po vtákoch, odplaší ich: tak aj kto nadáva priateľovi, ruší priateľstvo.

26 Keby si na priateľa aj meč vytasil, nezúfaj: lebo k priateľovi je možný návrat.

27 Ak si otvoril ústa proti priateľovi a zarmútil si ho, neboj sa, je tu možnosť zmieriť sa: ibaže by si ho bol hanobil a tupil, (urazil ho) pýchou, zradou tajomstva a zákernou ranou: pre toto uniká každý priateľ.

28 Získaj si dôveru priateľa, kým je v núdzi, aby si mal radosť aj za jeho blahobytu.

29 Kým trvá čas jeho súženia, zostaň mu verný, aby si bol spoludedičom jeho dedičstva.

30 Prv, ako (sa zjaví) oheň v peci, vystupuje do výšky para a dym z ohňa: tak pred (vyliatím) krvi (odznievajú) kliatby, tupenia a hrozby.

31 Nebudem sa hanbiť zachrániť si priateľa, ani sa pred ním neschovám: a keby mi vznikli nepríjemnosti pre neho, budem ich znášať.

32 Každý, kto sa o tom dopočuje, bude sa ho chrániť.

33 Kto mi postaví stráž pred ústa a na pery mi (vtlačí) pevnú pečať, aby som neprišiel pre ne k pádu, aby ma jazyk nepriviedol do záhuby?

1 Pane, Otče a Vladár môjho života, neprenechaj ma im napospas, nedopusť, aby som nimi klesol.

2 Ktože ustanoví mojej mysli biče a môjmu srdcu (dá) múdru náuku, aby ma nešetrili pre ich viny, aby nebolo viditeľné, keď sa prehrešia,

3 aby sa nerozmohli moje viny, nerozmnožili sa moje priestupky a nerozhojnili moje hriechy, aby som neklesol pred svojimi nepriateľmi a neradoval sa zo mňa môj protivník.

4 Pane, Otče a Bože môjho života, neponechaj ma im napospas!

5 Nedaj nadutosti mojim očiam a vzdiaľ odo mňa všetku žiadostivosť;

6 odstráň odo mňa žiadosti brucha, aby ma nepochytili necudné túžby, a nevydávaj ma nehanebnému a bláznivému zmýšľaniu!

7 Synovia, vypočujte si poučenie o ústach: kto ho zachová, nezahynie pre pery, ani nepríde k pádu pre najhoršie činy.

8 Hriešnika prichytia pri márnivej (reči), pyšní a zlorečiaci tak prichádzajú k pádu.

9 Tvoje ústa nech neprivykajú prísahe, lebo z nej vzišlo mnoho nešťastia.

10 Božie meno nemaj ustavične v ústach a menovanie najsvätejších vecí nezaplietaj (do rečí), lebo neobstojíš pre ne bez viny.

11 Ako totiž dlho nevyšetrovaného otroka neminie sinka, tak ani kto sa ustavične prisahá a uvádza sväté mená, nie je bez hriechu.

12 Kto sa mnoho prisahá, je plný neprávosti, a tak neodstúpi od jeho domu trestajúci úder.

13 Ak zruší (prísahu), jeho previnenie zaľahne na neho: ak by si jej nevšímal, prehrešuje sa dvojnásobne.

14 Kto krivo prisahá, toho nemožno ospravedlniť: lebo jeho dom bude za to plný odvety.

15 Je aj iná reč, ktorá vedie v ústrety smrti, nech sa nenájde v Jakubovom dedičstve!

16 Lebo od nábožných ľudí to má byť všetko vzdialené, aby sa neváľali v bahne hriechov.

17 Na bezuzdné reči si nenavykaj ústa, lebo pri takých (často) padne hriešne slovo.

18 Pamätaj na svojho otca i matku, ak sedíš v spoločnosti veľmožov;

19 aby azda ani Boh nezabudol na teba, dokiaľ si s nimi, takže by si si mohol podľa zvyku nemúdro počínať a utrpel by si hanbu a prial by si si, aby si nebol prišiel na svet, a preklial by si aj deň svojho narodenia.

20 Kto si zvykol slovom zlorečiť, ten sa vo svojom živote nedá poučiť.

21 Dvojaký druh (ľudí) je zamorený hriechom a tretí druh privádza na seba iba hnev a záhubu.

22 Rozpálená duša, ktorá horí ako oheň a neuhasne, kým niečo nezhltne.

23 Potom taký, čo smilní údom svojho tela, neustáva, dokiaľ nedohorí oheň.

24 Smilníkovi je každý pokrm sladký, nepozná únavu, čo aj dôjde na koniec (života).

25 Ktokoľvek sa neuspokojí so svojím lôžkom, opovrhuje svojou dušou, keď si povie: „Ktože ma vidí?

26 Veď ma obkľučujú tmy a ukrývajú múry – takže ma nemôže nik vidieť. Koho sa mám obávať? O moje hriechy nedbá Najvyšší.“

27 Taký nechápe, že jeho oko vidí všetko, lebo bázeň tohto človeka nepozná bázeň pred Bohom, iba oči ľudí mu naháňajú strach.

28 Ani na to nemyslí, že Pánove oči svietia omnoho jasnejšie ako samo slnko, sledujú všetky cesty ľudí, aj hlbokú priepasť mora (preniknú) a vnikajú do ľudských sŕdc, až do ich najskrytejších častí.

29 Pán Boh všetko poznal prv, ako stvoril veci: a tak si aj po stvorení všíma všetkého.

30 Niekoho postihne pomsta na uliciach mesta, a keby sa dal na útek ako konské žriebä, dolapia ho, kde sa ani nenazdá.

31 Bude na potupu všetkým, pretože nemal zmysel pre bázeň pred Bohom.

32 A tak (sa stane) aj každej žene, ktorá opustí muža a z cudzoložstva podvrhne dediča;

33 lebo sa spreneverí predovšetkým zákonu Najvyššieho, po druhé sa previní proti svojmu manželovi, po tretie smilní cudzoložne a od cudzieho muža nadobúda synov.

34 Pred zástup ľudu predvedú takú ženu, ale i na jej dietky príde navštívenie (Božie).

35 Jej dietky nezapustia korene do hĺbky a jej haluze nebudú prinášať ovocie.

36 Zanechá po sebe prekliatu pamiatku, lebo jej hanbu nikdy zotrieť nemožno.

37 Všetci po nej pozostalí poznávajú, že nič lepšieho niet nad bázeň pred Bohom a nič sladšieho, ako si všímať Pánove príkazy.

38 Veľká sláva je z toho: ísť za Pánom; lebo možno za to nadobudnúť dlhý vek.

1 Múdrosť sama sa vychvaľuje, aj u Boha je v úcte a má chválu aj u svojho ľudu.

2 Uprostred zástupov Najvyššieho otvára ústa, pred jeho mocou dostáva sa jej slávy.

3 Chváli ju aj jej ľud, obdivuje ju zhromaždenie svätých.

4 Množstvo vyvolených jej vzdá chválu, obsiahne väčšie požehnanie ako (všetci) požehnaní. Povie:

5 Ja som vyšla z úst Najvyššieho ako prvorodená pred všetkým tvorstvom.

6 Ja som roznietila na nebi neuhasiteľné svetlo, ako hmla som pokryla zem.

7 Svoj príbytok mám na výsostiach, prestol mám na stĺpe mrakov.

8 Okruh neba som pochodila a sama, prenikla som do morských hlbín, po vlnách mora som kráčala;

9 na každom mieste zeme som sa zastavila:

10 u každého ľudu, v každom národe som vládla.

11 Mocne som pošliapala srdcia všetkých, ktorí vynikali, alebo boli postavení nízko: U týchto všetkých som hľadala, kde spočinúť a zdržovať sa v dedičnom (národe) Pána.

12 Stvoriteľ vesmíru mi rozkázal a ustanovil – lebo môj Stvoriteľ spočinul v mojom stánku –

13 a riekol mi: „V Jakubovom (rode) prebývaj, v Izraeli maj podiel dedičný a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene!“

14 Od počiatku a pred vekmi stvoril ma (Boh), takže naveky už nikdy nepominiem. V (Božom) svätostánku som konala bohoslužbu.

15 Tak som sa trvale usadila na Sione a na posvätnom mieste mám svoje spočinutie, lebo v Jeruzaleme mám vládnuť.

16 V slávnom národe som zapustila korene v podiele môjho Boha, ktorý jemu patrí dedične, a medzi zástupom svätých mám príbytok.

17 Ako céder na Libanone som vyrástla do výšky, ako cyprus na vrchu Sion.

18 Vyrástla som ako palma v Engadi, (som) ako ružový sad v Jerichu;

19 ako utešená oliva na rovinách; tak sa vznášam ako platan pri vodách (na námestiach).

20 Rozvoniavam ako škorica a vonný balzam: ako vzácna voňavá masť vydávam zo seba vôňu ľúbeznú.

21 Akoby som si (plodmi) storaxu, galbanu, ónyxu a staktu a tiež samotokým kadidlom okurovala príbytok.

22 Ja ako terebinta rozkladám svoje haluze a moje haluze sú nádherné a utešené.

23 Ako vinič prinášam ľúbovonné (plody) a z mojich kvetov vzíde skvelé a prevzácne ovocie.

24 Ja som matka krásneho milovania, (matka) bázne, uznanlivosti a svätej nádeje.

25 U mňa je všetka milosť spravodlivej cesty životnej, u mňa je všetka nádej silného života.

26 Pristúpte ku mne všetci, ktorí po mne túžite, a nasýťte sa z mojich plodov!

27 Lebo môj duch je sladší ako med a mať mňa je (sladšie) ako plást medu.

28 Spomienka na mňa pretrvá večné pokolenia.

29 Ktorí ma požívajú, budú väčšmi lačnieť, a ktorí ma pijú, budú väčšmi smädiť.

30 Kto ma počúva, nezažije zahanbenie, ktorí sa namáhajú v mojej službe, nezhrešia.

31 Ktorí (iným) dajú poznať moju jasnosť, obsiahnu večný život.

32 Toto všetko je obsahom knihy života a zmluvy s Najvyšším, a tak možno poznať pravdu.

33 Mojžiš sprostredkoval Zákon ako pravidlo spravodlivosti, ako dedičstvo Jakubovho rodu a prisľúbenia dané Izraelovi.

34 (Boh) dal do výhľadu Dávidovi, svojmu synovi, že z jeho (rodu) vyvedie najmocnejšieho vladára, ktorý si udrží slávny prestol naveky.

35 Táto (kniha) preteká múdrosťou ako (rieka) Fison a ako Tigris, keď sú prvotiny (obilia),

36 naplňuje rozumnosťou ako Eufrat: a dáva hojne (múdrosti), ako má Jordán v čase žatvy vody.

37 Dáva náuku, ako má Níl (vody), takže vystupuje (z riečišťa) ako v čase vinobrania Gihon.

38 Nestačí ju preskúmať ani ten, kto sa prvý ujme (práce), ako ju nepreskúma ani ten, kto sa na to neskôr podujal.

39 Lebo jej zmysel je hlbší ako more a jej múdra rada je väčšia ako (morská) priepasť.

40 Ja, múdrosť, vydala som (zo seba) rieky.

41 Ja (však) som ako struha z rieky nezmerných vôd, som ako priekopa vedená od rieky a ako vodný žliabok, čo vychádza zo záhrady.

42 Pomyslel som si: „Zvlažím svoju vysadenú záhradu a napojím úrodu svojej lúky.“

43 A hľa, žliabok sa mi rozvodnil a moja rieka vzrástla ako more:

44 lebo svojou náukou posvietim všetkým ako ranná zora, budem ju ohlasovať veľmi ďaleko.

45 Preniknem do všetkých nížin zeme, poprehliadam všetkých, ktorí spia ešte, a osvietim všetkých, čo dúfajú v Pána.

46 Chrliť budem náuku silnejšie, ako je prorocká reč, zanechám ju tým, ktorí túžia po múdrosti, a neustanem ani cez ich pokolenia až do posvätného veku.

47 Viďte, že som nepracoval iba pre seba, ale pre všetkých, čo hľadajú pravdu.

1 V trojakej veci má záľubu môj duch, ktoré schvaľuje Boh aj ľudia:

2 (To sú:) Svornosť bratov a láska k blížnym a ďalej: manžel a manželka, ak žijú v dobrej zhode.

3 Trojaký druh ľudí však nenávidí moja duša a veľmi ťažko nesiem, že aj takí sú nažive:

4 pyšného bedára, falošného boháča a starca, ak je pochabý a bez rozumu.

5 Čoho si si nenazbieral za mladi ako to chceš nájsť vo svojej starobe?

6 Ako veľmi sluší súdnosť šedinám a starcom, aby vedeli poradiť!

7 Ako veľmi sluší zostarnutým múdrosť a osláveným ľuďom rozvaha a rada!

8 Vencom pre starcov je bohatá skúsenosť a ich slávou je bázeň pred Pánom.

9 Chválil som si deväť vecí, o ktorých by sa nik ani nenazdal, a desiatu oznámim ľuďom svojím jazykom:

10 Ten, kto sa môže radovať z dietok, už zaživa vidí skazu svojich nepriateľov.

11 Blažený, kto nažíva s rozumnou ženou, kto sa neprevinil jazykom a kto neotročí od seba nehodnejším ľuďom.

12 Blažený, kto nájde pravého priateľa a kto spravodlivosť hlása ušiam, čo ho počúvajú.

13 Veľký je ten, kto našiel múdrosť a vedomosť, ale niet nad toho, kto sa bojí Pána.

14 Bázeň pred Bohom prevyšuje všetko ostatné.

15 Blažený, kto dostal bázeň pred Bohom do daru: kto si ju drží pevne – komu ho možno prirovnať?

16 Bázeň pred Bohom je počiatkom lásky k nemu, viera však počiatkom oddanosti jemu.

17 Najväčšia rana je zo zármutku srdca, najväčšia zloba však, ak je žena ničomná.

18 (Nech je) akákoľvek rana, len nie rana srdca!

19 (Nech je) akákoľvek ničomnosť, len nie ničomnosť ženy!

20 (Nech je) akékoľvek súženie, len nie súženie od nenávistníkov!

21 (Nech je) akákoľvek pomsta, len nie pomsta od nepriateľov!

22 Niet horšieho jedu, ako je jed hadí

23 a niet (horšieho) hnevu nad hnev ženy: radšej by si si prial bývať spolu s levom a drakom, ako byť spolu s ničomnou ženou.

24 Zloba znetvorí tvár ženy: zachmúri sa jej tvár ako tvár medvedice: a vyzerá, akoby bola vrecom.

25 Jej muž vzdychá v kruhu priateľov a len čo málo (o nej) počuje, zastene.

26 Akákoľvek zloba je menšia od zloby ženskej, nech by na ňu zaľahol osud hriešnikov!

27 Ako ťažko stúpajú nohy starca v piesku, tak pôsobí jazyčnica na pokojného muža.

28 Nezahliadaj na krásu ženy, ani nepožiadaj ženy pre jej pôvab!

29 Hnev ženy zneucťuje a je veľkou hanbou.

30 Ak žena raz uchváti moc, vždy odporuje mužovi.

31 Skľúčená myseľ, tvár bez (znaku) radosti i zranené srdce – to je (dielo) ničomnej ženy.

32 Skleslé ruky, trasľavé kolená – to je (dielo) ženy, ktorá nevie oblažiť muža.

33 Prvý hriech povstal pre ženu a pre ňu musíme všetci zomrieť.

34 Netrp, aby ti čo len málo unikala voda: ani zlej žene nepriznaj voľnosť na vychádzku!

35 Ak sa nespráva na (pokyn) tvojej ruky, hanbu ti zapríčiní pred nepriateľmi.

36 Oddeľ takú od svojho tela, aby ti nekrivdila ustavične.

1 Muž dobrej ženy je blažený: počet jeho rokov sa zdvojnásobí.

2 Zdatná žena oblažuje muža, takže v pokoji prežíva roky života.

3 Dobrá žena je dobrý podiel dedičný, muž ju dostane ako odmenu za dobré skutky.

4 Či je bohatý, či chudobný, veselá je myseľ, pohľad takých je v každom čase radostný.

5 Trojaká vec mi napĺňa myseľ strachom: a pri štvrtej sa mi chveje tvár:

6 klebety po meste, zbiehanie sa ľudu,

7 falošné osočovanie, lebo to všetko je ťažšie od smrti.

8 Bolesť a zármutok zaviní srdcu žiarlivá žena;

9 u žiarlivej ženy je jazyk bičom pre všetkých, s kým sa stretá.

10 Zlá žena je ako záprah volov sem-tam hnaných, kto ju má, akoby držal šťúra.

11 Opitá žena spôsobuje veľký hnev: jej potupu a nestydatosť nemožno ukryť.

12 Smilnú ženu môžeš poznať z jej vyzývavých očí a podľa mihalníc.

13 Prísne si stráž ženu, ak sa nechce odvrátiť (od zla), aby sa ti nespreneverila, keď si nájde príležitosť.

14 Varuj sa všetkej nehanebnosti jej očí a nediv sa tomu, ak opovrhne tebou.

15 Ako smädný pocestný otvára nad prameňom ústa a pije z každej vody, ktorá sa mu naskytne: tak aj (ona) sa posadí pred každý kôl a roztvorí púzdra každému šípu, kým neustane.

16 Pôvab usilovnej ženy oblažuje muža a (jej rozvaha) dodáva vzrast jeho kostiam.

17 Jej rozvážnosť je dar od Boha;

18 ak je žena rozvážna a mlčanlivá, nemožno dosť preplatiť takú dobre vychovanú dušu.

19 Svätá a cudná žena je pôvab nad pôvab,

20 nijaká protihodnota sa nevyrovná zdržanlivej duši.

21 Ako osvieti ranné slnko svet z Božích výšin, tak je ozdobou pre dom pôvab dobrej ženy;

22 ako žiari svetlo na posvätnom svietniku, tak žiari aj jej krása na pevnej postave.

23 Ako zlaté stĺpy na strieborných podstavcoch, tak pevne sa opierajú na chodidlá nohy urastenej (ženy).

24 Ako (kladú) večné základy na tvrdú skalu, také (pevné) sú aj Božie prikázania v srdci svätej ženy.

25 Pri dvoch veciach zarmucuje sa mi srdce a pri tretej pochytí ma hnev:

26 ak udatný bojovník hynie nedostatkom, keď opovrhujú rozumným mužom

27 a keď niekto prechádza od spravodlivosti k hriechu. Pre takého ustanovil Boh meč.

28 Dva druhy vecí zdajú sa mi ťažké a krajne nebezpečné: priekupník sa ťažko zbaví nedbalosti (voči pravde) a obchodník sa nevie zdržať od hriechov svojich perí.