Categories
Príslovia

Príslovia 27

1 Nechváľ sa zajtrajškom, bo nevieš, čo prinesie deň.

2 Nech ťa chváli iný, a nie tvoje ústa, cudzí človek, a nie tvoje pery!

3 Kameň je ťažký a piesok váži tiež, no jedovať sa na blázna je ťažšie nad oba.

4 Zúrivosť je ľúta a povodňou je hnev, ale kto zmôže žiarlivosť?

5 Lepšia je dohovárka, vyslovená doprosta, ako láska tajne prechovávaná.

6 Viac úprimnosti (je) v bitke milujúceho (človeka), ako v klamných bozkoch nenávidiaceho (človeka).

7 (Ten, kto je) sýty, pošliape (aj) čistý med, hladnému človekovi je však každá horkosť sladkosťou.

8 Zo svojho hniezda vyhnanému vtákovi (podobá sa) muž, ktorý svoju postať opúšťa.

9 Vonný olej a vonný dym rozveseľujú srdce a (priam tak) duša (pociťuje) slasť z priateľovej porady.

10 Neopúšťaj svojho priateľa ani druha otcovho a do príbytku svojho brata nevstupuj! V deň tvojho nešťastia je lepší sused nablízku, než v diali brat.

11 Buď múdry, syn môj, a buď môjmu srdcu na radosť, aby som mohol svojho tupiteľa zahriaknuť.

12 Prozreteľný (človek) predvída nehodu (a) vyhne sa, neskúsení (však) idú ďalej (neopatrne) a doplácajú (na svoj nerozum).

13 Ber jeho rúcho, lebo sa zaručil za cudzinca a za cudzinku vezmi záloh od neho!

14 Kto veľkým hlasom blahorečí svojmu priateľovi, len čo vstal zaránky, bude sa považovať (za človeka, ktorý chce) zlorečiť.

15 Neprestajné mrholenie za pŕšky a škriepna žena sú si rovnaké.

16 Tí, ktorí (by) ju (radi) zakryť, (počínajú si ako ten, kto by rád) zakryl vietor (a napokon) zvolá, (že je to len) olej (v) jeho pravici.

17 Železo brúsia železom a človek šľachtí výzor svojho blížneho.

18 Pestovateľ figovníka bude jesť jeho ovocie a ten, kto opatruje svojho pána, bude veľmi vážený.

19 Ako (sa) vo vode (odlišuje) tvár od tváre, takisto ľudské srdce od (iného srdca) ľudského.

20 Záhrobie sa nenasýti, ani podsvetie, a (takisto) sa nenasýtia (ani) oči človeka.

21 Téglik je na striebro a (taviaca) pec na zlato, človek (sa) však (poznáva) podľa svojej dobrej povesti.

22 Keby si blázna roztĺkol tĺkom v stupke medzi krúpami, neopustí ho jeho bláznovstvo.

23 Dbaj veľmi na vzhľad svojho dobytka a venuj (svojim) stádam pozornosť!

24 Bo nie (je) hojnosť naveky; alebo (sa dedí) koruna z pokolenia na pokolenie?

25 Keď zmizla tráva a ukázala sa (svieža) mládza a po horách sa zozbierali byliny,

26 (potom) ti (donášajú) odev baránky a capy (kúpnu) cenu pozemku.

27 A jesto mlieka kozieho dosť na výživu pre teba aj na výživu pre tvoj dom a na živenie tvojich služobníc.

Categories
Príslovia

Príslovia 28

1 Bezbožný uteká, hoc ho nik neplaší, spravodlivý sa však cíti (taký) bezpečný ako levíča.

2 Bezprávie krajiny často mení kniežatá, ale pod rozumným a rozvážnym mužom dlho sa žije v pokoji.

3 Zločinný hospodár, ktorý utláča bedárov, (je ako) splavujúci dážď, po ktorom chleba niet.

4 Tí, čo nezachovávajú zákon, chvália bezbožníka, tí však, čo zákon dodŕžajú, stavajú sa proti nemu na odpor.

5 Zlí ľudia nemajú rozvážneho úsudku, lež (ľudia), čo hľadajú Pána, rozumejú všetko.

6 Lepší je chudák, ktorý chodí vo svojej bezúhonnosti, ako boháč, (ktorý chodí) kľukatými cestami.

7 Kto zachováva zákon, je syn rozumný, kto sa však kamaráti s hodovníkmi, robí hanbu svojmu otcovi.

8 Kto rozmnožuje svoj majetok úrokmi a úžerou, zhromažďuje ho (pre toho, kto) sa zľutúva nad chudobnými.

9 (Ak niekto) odvracia svoj sluch, aby nečul zákon, jeho modlitba je priam hanebnosť.

10 Kto na zlú cestu zvádza statočných, do svojej vlastnej jamy padne, a bezúhonní zdedia blaženosť.

11 Boháčovi sa zdá, že múdrosť (vychlípal), rozumný bedár ho však prezrie.

12 Keď spravodliví jasajú, je slávy dosť a dosť, keď sa však bezbožní dostávajú napovrch, ľudia sa rozpŕchnu.

13 Tomu, kto tají svoje previnenia, povodí sa zle, kto sa však vyzná (z nich) a nechá (hriech), dosiahne milosrdenstvo.

14 Blahoslavený človek, ktorý sa bojí jednostaj, lež do nešťastia upadne ten, kto je srdca tvrdého.

15 Revúci lev a medveď túlavý je nad úbohým ľudom bezbožný panovník.

16 Vladár, ktorý nemá rozumnosti, (býva) veľký vydierač, (no iba) ten, kto nenávidí nestatočný zisk, bude dlho žiť.

17 Človeku, čo sa ľudskou krvou poškvrnil, (hoc) uteká priam až po jamu, nech nik ruku nepodá.

18 Kto chodí neporušený, zachráni sa, lež (ten, kto chodí) po dvoch cestách, padne na jednej.

19 Kto obrába svoju zem, má chleba dosýta, kto sa však zháňa za daromnicami, nasýti sa chudoby.

20 Statočný človek bude veľmi požehnávaný, lež toho, kto chce rýchle zbohatnúť, trest neminie.

21 Je mrzké nadržiavať osobám, a nejeden človek sa pre kus chleba dopúšťa priestupku.

22 Závistlivý človek sa zháňa za majetkom a nevie, že núdza príde naň.

23 Kto karhá človeka, potom nájde (uňho viac) vďačnosti ako ten, kto sa mu podlizuje jazykom.

24 Kto kradne svojmu otcovi a svojej materi a hovorí: „To nie je hriech,“ je roveň vrahovi.

25 Chamtivec nieti spor, ale kto dúfa v Pána, bude (všetkým) oplývať.

26 Kto sa (len) na svoj rozum spolieha, je pochabý, kto však chodí múdro, ten sa zachráni.

27 Kto dáva chudobnému, nemá nedostatok (ničoho), kým tomu, čo si (pred ním) zrak zakrýva, zlorečiť budú veľmi.

28 Keď sa násilníci dostávajú navrch, treba sa skryť človeku a keď je po nich, spravodliví sa vzmáhajú.

Categories
Príslovia

Príslovia 29

1 Človek, ktorý je (popri všetkom) dohováraní hlavatý, bude znezrady zničený a záchrany (preň) nebude.

2 Keď vládnu spravodliví, ľud sa raduje, no keď sa násilníci zmocnia vlády, národ lká.

3 Kto má rád múdrosť, naplňuje svojho otca radosťou, ten však, čo vydržiava pobehlice, prehajdáka majetok.

4 Kráľ spravodlivým (počínaním) upevňuje krajinu, lež borí ju, kto dane vydiera.

5 Človek, čo pochlebuje svojmu blížnemu, pred jeho krokmi rozprestiera sieť.

6 V priestupku zlého človeka (skrýva sa) osídlo, spravodlivý však plesá a je veselý.

7 Spravodlivý sa zaujíma o právo bedárov, bezbožník nemá (pre to) porozumenia.

8 Rozdúchavajú mesto lapaji, múdri však odvracajú srditosť.

9 (Ak) sa múdry muž súdi s mužom bláznivým, už či sa (ten) jeduje a či sa smeje, nedá mu pokoja.

10 Krvilační nenávidia bezúhonného, no zastávajú jeho život statoční.

11 Pochábeľ vybuchuje celou svojou prudkosťou, múdry ho však opätovne chlácholí.

12 U panovníka, ktorý počúva rád nepravdu, čo služobník, to bezbožník.

13 Utláčaný i utláčateľ patria dovedna, Pán osvecuje zraky obidvom.

14 Trón kráľa, ktorý spravodlivo súdi bedárov, bude stáť pevne naveky.

15 Korbáč a karhanie dopomáha k múdrosti, no samopašné dieťa robí hanbu svojej materi.

16 Keď pribúda bezbožných, rozmáha sa aj hriech, spravodliví však uvidia ich pád.

17 Karhaj svojho syna a dožičí ti pokojného (života) a bude skytať tvojej duši slasť.

18 Bez zjavenia (sa šíri) v ľude bezuzdnosť, no sláva tomu (ľudu), ktorý sa pridržiava zákona.

19 Nevoľníka nemožno vyučovať (iba) slovami, lebo nepodrobuje sa, hoci rozumie.

20 (Ak) vidíš muža, ktorý sa prenáhľuje vo svojom konaní, (nuž vedz, že) pochábeľ (má viac) nádeje než on.

21 Kto vychováva svojho sluhu zmladi maznavo, (pozná, že) skončí s pánovitosťou.

22 Hnevlivý človek nieti roztržku a prchký chlap (sa podopúšťa) veľa priestupkov.

23 Vlastná pýcha ponižuje človeka, ponížený duchom však dosahuje slávu.

24 Ten, kto sa spriaha so zlodejom, nenávidí seba samého, počuje kliatbu, ale neoznámi.

25 Strach z ľudí kladie nástrahu, ten však, kto dôveruje v Pána, bude bezpečný.

26 Mnohí sa usilujú získať blahovôľu panovníka, lenže od Pána (je) rozhodnutie pre každého (človeka).

27 Pre spravodlivých (je) bezbožník ohavou a pre bezbožného (je) ohavou (ten, kto kráča) cestou statočnou.

Categories
Príslovia

Príslovia 30

1 Slová Agura, Jakeho syna z Massy. (Takto zneje) výrok (tohto) muža: Ja trápil som sa, Bože, do vysilenia, do vysilenia som sa trápil, Bože, a som na konci.

2 Veď menej viem než (ktorýkoľvek) muž a nemám rozum ako iní ľudia,

3 nenaučil som sa múdrosti a nenadobudol som vedomosti o Najsvätejšom.

4 Kto vstúpil do neba a (zasa) zostúpil? Kto do svojho priehrštia vietor zozbieral? Kto zviazal vody do odevu? Ktože dal povstať všetkým zemským končinám? Ako sa menuje a ako sa volá jeho syn? Ak to vieš.

5 Každá Božia reč je rýdza, je štítom tým, čo dúfajú v neho.

6 Nepridávaj nič k jeho výrokom, aby ťa nestrestal a nedokázalo sa, že si luhárom.

7 Dve veci prosím od teba, neodopri mi (ich), pokým nezomriem:

8 Nepravdivosť a lživú reč (ráč) vzdialiť odo mňa! Nedávaj mi ani chudobu, ani bohatstvo, udeľ mi (vždy iba toľko, koľko) potrebujem na živobytie,

9 aby som sa nenasýtil (var’) a nezaprel ťa a nepovedal: „Kto je Pán?“, alebo neschudobnel (vari), a (tak) nekradol a nepotupil meno svojho Boha.

10 Nehanob sluhu pred jeho pánom, veď by ťa klial, a ty by si sa previnil.

11 Je pokolenie, ktoré kľaje svojho otca a svojej matke nedobrorečí.

12 Je pokolenie, ktoré je čisté podľa svojho názoru, hoci sa z neho nezmyl jeho hnus.

13 Je pokolenie, ktoré sa (na všetko) díva zvysoka a ktoré zdvíha brvy vozvysok.

14 Je pokolenie so zubmi (ako) paloše a s črenovými zubmi (sťaby) kosáky, by zosekalo biednych zo sveta a núdznych z povrchu zemského.

15 Pijavica má dvoje dcér (a ony hovoria): „Daj! Daj!“ Tri (veci) sú, čo nedajú sa nasýtiť, a štyri, (ktoré nikdy) nepovedia: „Dosť!“

16 Podsvetie a lono ženy bezdetnej, zem, čo sa (nikdy) nenapije vody nadostač, a oheň, ktorý (nikdy) nehovorí: „Dosť!“

17 Oko, ktoré robí (z) otca posmešky, alebo zhŕda poslušnosťou voči materi, vyďobú na potoku havrany a zožerú ho supie mláďatá.

18 Tri (veci) sú mi podivné a štyri nepochopiteľné (vonkoncom):

19 Púť orla na nebeskej (oblohe), púť hada na skale, púť lode morskou šíravou a (napokon) púť muža k mladici.

20 Taká je aj cesta cudzoložnej ženy: Naje sa, a (potom) si poutiera ústa a povie: „Neurobila som nič zlé.“

21 Pre troje (vecí) chvie sa zem a štvoro nemôže zniesť (nijako):

22 Pre raba, keď sa stane vladárom, pre chmuľa, keď má chleba dosýta,

23 pre neľúbenú (ženu), keď sa vydáva, a pre slúžku, čo zapudzuje svoju gazdinú.

24 (Je) štvoro drobných (tvorov) na zemi, a (pritom) sú múdre náramne:

25 Mravce sú malý národ, a predsa sa v lete zásobujú potravou.

26 Hvizdáky nie sú dáke mocné pokolenie, a (jednako) si zakladajú svoje sídla na skale.

27 Kobylky kráľa nemajú, a (predsa) všetky tiahnu rojom usporiadaným.

28 Jašteričku chytíš rukami, a (jednako) býva v kráľovských palácoch.

29 Traja sú, čo si rázne kráčajú, a štyria, ktorí chodia strmým (kročajom):

30 Lev, (ktorý je) najmocnejší medzi zvermi a nezvrtne sa spiatky pred nikým,

31 kôň, osedlaný (do boja), a cap; a kráľ, (keď ide) v čele svojho vojenského zástupu.

32 Či si už býval pochabý a vynášal si sa, alebo si rozvažoval: Ruku na ústa!

33 Veď úderom na mlieko vzniká maslo, úderom na nos vyrinie sa krv a úderom na hnev skrsá spor.

Categories
Príslovia

Príslovia 31

1 Naučenia Lamuela, kráľa Massy, ktorým ho naučila jeho matka.

2 Čo, syn môj, čože, syn môjho života, čo (ti), syn mojich sľubov, (povedať)?

3 Nedávaj svoju (mužskú) silu ženám (záletným) a svoju ľúbosť (tým, čo vedia) kráľov zahubiť.

4 Nesluší kráľom, Lamuel, (nesluší kráľom) víno piť a panovníkom túžiť za nápojom opojným.

5 Veď ináč pri popíjaní (by mohli) zabudnúť na zákon a poprekrúcať právo všetkých bedárov.

6 Dávajte chudákovi nápoj opojný a víno ľuďom skleslým na mysli,

7 nech sa napije a zabudne na svoju veľkú chudobu a nech už ďalej nespomína na svoj trud!

8 Otváraj svoje ústa za zmĺknutého v pravote všetkých ponechaných (na seba)!

9 Otváraj svoje ústa, spravodlivo súď a zastávaj sa práva (človeka) biedneho a chudobného!

10 (Alef). Ach, ktože nájde ženu dobrú? Jej cena je nad perly.

11 (Bet). Bezpečnosť nachodí srdce jej muža v nej, bo núdze o zisk niet.

12 (Gimel). Gazduje mu dobre, a nie zle po všetky dni svojho života.

13 (Dalet). Dbá veľmi o vlnu a o ľan a radostne jej ide práca od ruky.

14 (He). Hľa, podobá sa lodiam kupeckým: zďaleka dováža si výživu.

15 (Vau). Veď vstáva ešte za noci a rozdeľuje pokrm svojej čeľadi a prácu svojim dievčatám.

16 (Zain). Zobzrie sa za poľom a (hneď) ho kupuje, vinicu vysádza zo zárobku svojich rúk.

17 (Chet). Chrabrosťou si prepasuje bedrá a zosilňuje svoje ramená.

18 (Tet). Tu sladko zakúša, aké dobré je jej podnikanie, nezhasína jej svetlo za noci.

19 (Jod). Jej ruky siahajú po praslici, prstami drží vreteno.

20 (Kaf). Kde bedár, tam svoju ruku otvára a k chudákovi ruky vystiera.

21 (Lamed). Ľakať sa neľaká, čo s čeľaďou, keď (príde) sneh, bo všetka jej čeľaď má po dvoch oblekoch.

22 (Mem). Má narobené prikrývadlá pre seba, batist a purpur sú jej odevom.

23 (Nun). Navôkol povestný je jej muž pri bránach na zasadaniach so starcami krajiny.

24 (Samech). Speňažuje tiež jemné šatstvo, ktoré vyrába, a kupcom odpredáva opasky.

25 (Ajin). Ako jej svedčia moc a krása za odev, tak s úsmevom sa díva na budúci deň.

26 (Pe). Prehovoria jej ústa s múdrosťou, láskavé slová sú na jej jazyku.

27 (Çade). Sleduje priebeh všetkej práce po dome a nejedáva z chleba záhaľčivého.

28 (Qof). Keď prehovoria jej synovia, dobrorečia jej a jej manžel zahŕňa ju pochvalou:

29 (Reš). „Rúče sa namáhalo veľa žien, lež ty si ich všetky predstihla.“

30 (Šin). Spanilosť je klam a krása – daromnosť; chválu si zasluhuje žena, čo sa bojí Pána.

31 (Tau). (Tak teda) dožičte jej z ovocia jej rúk a nech jej skutky zvestujú v bránach jej chválu!

Categories
Kazateľ

Kazateľ 1

1 Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.

2 Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

4 (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky.

5 Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.

6 Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.

7 Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

8 Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu – vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním.

9 Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.

10 Ak je niečo, o čom by človek povedal: „Pozri toto je niečo nové!“, už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.

11 Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi.

12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.

13 A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali.

14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, – ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!

15 Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať.

16 Povedal som si v srdci: „Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“

17 Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.

18 Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.

Categories
Kazateľ

Kazateľ 2

1 Povedal som si v srdci: „Hore sa! Mal by som okúsiť slasť a zažiť blaženosť.“ Lenže aj to je iba márnosť.

2 O smiechu som (musel) povedať: „Bláznovstvo;“ a o slasti: „Čo mi pomôže táto (vec)?“

3 Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej), či by som si nemal vínom telo potúžiť. Ale moja myseľ ma viedla múdro, i keď som sa chopil pochabosti, aby som uvidel, čo je dobré pre Adamových synov, aby tak prežívali počet dní života pod nebom.

4 Uskutočnil som veľké dielo: postavil som si (skvelé) domy a vysadil som si vinice;

5 zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami;

6 vytvoril som jazerá pri vodách, aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím.

7 Nadobudol som si otrokov a otrokyne, aj domácej čeľade som mal (prehojne). Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme.

8 Nahromadil som si striebra a zlata, (vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá. Zadovážil som si spevákov a speváčky, doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov; množstvo žien.

9 Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých, čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme, (najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť.

10 Čokoľvek si zažiadali moje oči, neodoprel som im ničoho. Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti, doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách, veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.

11 Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké (kedy) prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.

12 Potom som si všímal múdrosť, bláznovstvo a pochabosť, aby som videl, (aký majú význam). Čože si počne ten, kto nastupuje po kráľovi? Zaiste to, čo už kedysi (pred ním) robili.

13 A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti, o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme.

14 Múdry nosí svoje oči na hlave, kým pochabý sa poneviera potme. Ale dozvedel som sa aj to, že rovnaký osud postihne všetkých.

15 A tak som si v srdci pomyslel: „Ak aj mňa postihne osud pochabého, potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?“ A vo svojom srdci som usúdil: „Aj to je len márnosť!“

16 Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka, ako jej nebude ani po človekovi pochabom. Lebo keď raz nadídu budúce dni, na všetko sa zabudne. Ako rovnako zomierajú múdry i pochabý!

17 Preto som až znenávidel svoj život: lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko, čo mám robiť pod slnkom: veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom!

18 A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom. „Zanechám ich inému človekovi, čo nastúpi po mne.“

19 Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž, ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah, pre ktoré som sa ustával a múdro si počínal pod slnkom. Aj v tom je márnosť.

20 A tak som dospel až k tomu, že som nechal svoje srdce zúfať pre všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom.

21 Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali) námahy (istého) človeka, ale on mal za podiel určené odovzdať všetko (inému) človekovi, ktorý sa o to nemusel ani namáhať. Aj v tom je márnosť a preveľká krivda.

22 Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy a zo všetkého úsilia svojej mysle, ktorým sa ustával pod slnkom?

23 Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti, že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť! Aj to je márnosť – taký (človek).

24 Niet (inej) dobroty pre človeka, ako že sa môže najesť a napiť a dopriať si blaženosti za námahy. Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk.

25 Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho?

26 Lebo koho on uzná za dobrého, nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti; ale hriešnikovi dá za úlohu zhromažďovať a hromadiť, aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému. Aj to je márnosť a honba za vetrom.

Categories
Kazateľ

Kazateľ 3

1 Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

2 Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

3 Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

4 Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

5 Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

6 Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

7 Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

8 Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

9 Akýže má osoh, kto je (stále) činný, z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

10 Všímal som si zamestnanie, ktoré Boh uložil Adamovým synom, aby sa ním umárali.

11 Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

12 Poznal som, že pre nich niet lepšieho, ako radovať sa a dopriať si blaženosti vo svojom živote.

13 Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha.

14 Poznal som, že všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať. Boh to tak urobil, aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.

15 Čo je, už dávno bolo, a čo má byť, bolo už (tiež). Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.

16 Ďalej som videl pod slnkom: Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.

17 Vtedy som si v srdci pomyslel: „Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh.“ Lebo on určil čas pre každú vec a pre každý skutok.

18 Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej): „Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša, aby bolo vidno, že sami osebe sú (tvormi) ako zvieratá.“

19 Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia, (hračkou) osudu sú (aj) zvieratá – veď ich osud je rovnaký. Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony, rovnaký dych života má všetko – človek ničím nevyniká nad zvieratá.

20 Všetko odchádza na spoločné miesto; ako bolo všetko vzaté z prachu, tak sa všetko do prachu navracia.

21 Kto vie, či sa dych života Adamových synov vznáša k výsostiam a dych života zvierat zostupuje zasa dolu k zemi?

22 A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho, ako radovať sa zo svojich diel, lebo to je jeho podiel. Veď kto by ho mohol zaviesť tam, kde by videl, čo sa v budúcnosti stane?

Categories
Kazateľ

Kazateľ 4

1 (Keď) som sa obrátil, videl som všemožné utláčania, ktoré sa dejú pod slnkom. A hľa, všade (znel) nárek utláčaných, ktorí nemajú nikoho, kto by ich tešil. Z ruky ich utláčateľov (vychádzala) presila, (utláčaní) nemali nikoho, kto by ich mohol potešiť.

2 Za blaženejších som pokladal mŕtvych, čo už pomreli – než živých, ktorí ešte zostávajú nažive.

3 Ale za šťastnejšieho – ako ich obidvoch – mal som toho, kto doteraz ani nebol (na svete): kto (totiž) nevidel dielo zloby, aké sa deje pod slnkom.

4 Všimol som si, ako všetka námaha a všetok zdar podnikania slúži iba na žiarlivosť jedného proti druhému. A tak aj tu je márnosť a honba za vetrom.

5 Pochabý si skladá ruky krížom a chce zožierať svoje vlastné telo.

6 „Lepšia je plná dlaň odpočinku ako plné päste námahy a honba za vetrom.“

7 Keď som sa obrátil (iným smerom), aj tam som videl márnosť pod slnkom.

8 Tu žije niekto sám, kto nemá pri sebe nikoho: ani syna, ani brata. A predsa si nevie stanoviť hranice námahe, ani sa mu oči nevedia nasýtiť majetkom. „Pre kohože sa namáham (takto), že svojej duši odopieram každý pôžitok?“ Aj to je márnosť a biedne umáranie.

9 Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu,

10 a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol.

11 Aj sa (lepšie) zahrejú, ak dvaja ležia spolu, ale sám – akože sa môže zahriať sám?

12 Veď dvaja vedia premôcť samého, dvaja sa (skôr) postavia na odpor. Trojmo usúkaný povrazec sa nepretrhne tak chytro.

13 Lepšie je na tom chudobný, ale pritom múdry mladík, ako starší a nemúdry kráľ, ktorý sa už nedá nikomu poučiť.

14 Lebo keby tamten prichádzal aj z väzenia ujať sa svojho kráľovstva, tento by bol aj pri kráľovskej (hodnosti) taký, ako kto sa v chudobe narodil.

15 Všímal som si všetkých žijúcich, čo kráčajú pod slnkom, ale už s iným mladíkom, čo nastúpil namiesto tamtoho.

16 Nebolo konca všetkému ľudu, všetkým, ktorým stál na čele, ale už pokolenie, čo príde po ňom, nebude sa z neho radovať. Aj to je márnosť a honba za vetrom.

17 Daj si pozor na svoje kroky, keď ideš do domu Božieho. Pristúp čím bližšie, aby si počul – veď to je (cennejšia) obeta ako dar pochabých, lebo takí ani nevedia, že si počínajú zle.

Categories
Kazateľ

Kazateľ 5

1 Nehovor ústami bez uváženia! Ani myseľ nech sa ti neprenáhli predniesť slovo pred Bohom! Lebo Boh je (vysoko) na nebi a ty si zasa na zemi. Preto nech nie je tvojich slov veľa.

2 Lebo (ako) spánok prichádza po mnohej námahe, tak má hlas pochabého zas mnoho rečí.

3 Ak sľubuješ Bohu sľub, nemeškaj s jeho vyplnením, lebo nemôže mať záľubu v pochabých; čokoľvek si teda sľúbil, to aj splň!

4 Lepšie sľub (vôbec) nerobiť, ako keby si sľúbil, a (sľub) nesplnil.

5 Nedovoľ svojim ústam, aby ti priviedli telo do hriechu, ani nehovor pred (Božím) poslom, že sa to a to stalo nevedomky. Prečo by sa mal Boh rozhnevať pre tvoje slovo? Navnivoč privedie dielo tvojich rúk!

6 Lebo kde je veľa snov, tam je aj mnoho márnivých slov – ty však maj bázeň pred Bohom!

7 Ak vidíš, že chudobný trpí útlak a ozbíjanie (vládne) namiesto práva a spravodlivosti v meste – nečuduj sa nijako takej veci! Lebo vyšší dohliada na vysokopostaveného a zasa nad nimi sú ustanovení vyšší (páni).

8 A z toho všetkého má krajina túto výhodu: na službu na istom území ustanovia si kráľa.

9 Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok. Kto má rád nahromadený (majetok), nemá (dosť) zisku. (Ale) aj to je márnosť.

10 Ako sa (totiž) množí majetok, tak sa množia aj tí, čo z neho jedia. Akýže osoh má z neho jeho majiteľ? Iba toľko, že jeho oči hľadia naň.

11 Kto pracuje, má sladký spánok, či sa naje menej a či viac. Nasýtenosť však nedopraje boháčovi spať.

12 Je tu (aj iná) zlá choroba, ktorú som videl pod slnkom. (Je to) bohatstvo, ktoré sa majiteľovi zachová na jeho nešťastie.

13 Bohatstvo môže zahynúť, (ak s ním) narábajú zle; a ak sa mu narodí syn, nemá vo svojich rukách ničoho.

14 Ako nahý vyšiel zo života svojej matky, tak musí aj odísť, aký prišiel; neodnesie si nič zo svojej námahy, (ani toľko), čo by v hrsti uniesol.

15 Aj toto je zlá choroba: celkom tak, ako prišiel, musí odísť; a čo za osoh má taký, kto sa namáhavo hnal za vetrom?

16 Po všetky svoje dni vo tme jedával, v premnohej mrzutosti, chorobe a podráždenosti.

17 Ale hľa, čo som uznal za dobré a čo je (v živote ozaj) pekné: Ak si môže človek zajedať a popíjať a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, ktorou sa trápil pod slnkom podľa počtu dní svojho života, ktorý mu udelil Boh, lebo je to jeho podiel.

18 Aj to, ak niekomu z ľudí Boh udelil bohatstva, majetku (prehojne), a doprial mu možnosť užívať z neho a prevziať si tento svoj podiel, aby sa mohol radovať za všetky námahy; to je zaiste Boží dar – takáto (vec).

19 Človek totiž nemyslí príliš na dni svojho života, lebo Boh radosťou zamestnáva jeho srdce.