Month: March 2020

1 Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.

2 Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.

3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?

4 (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky.

5 Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.

6 Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.

7 Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.

8 Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu – vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním.

9 Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.

10 Ak je niečo, o čom by človek povedal: „Pozri toto je niečo nové!“, už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.

11 Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi.

12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.

13 A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali.

14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, – ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!

15 Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať.

16 Povedal som si v srdci: „Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti.“

17 Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.

18 Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.

1 Povedal som si v srdci: „Hore sa! Mal by som okúsiť slasť a zažiť blaženosť.“ Lenže aj to je iba márnosť.

2 O smiechu som (musel) povedať: „Bláznovstvo;“ a o slasti: „Čo mi pomôže táto (vec)?“

3 Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej), či by som si nemal vínom telo potúžiť. Ale moja myseľ ma viedla múdro, i keď som sa chopil pochabosti, aby som uvidel, čo je dobré pre Adamových synov, aby tak prežívali počet dní života pod nebom.

4 Uskutočnil som veľké dielo: postavil som si (skvelé) domy a vysadil som si vinice;

5 zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami;

6 vytvoril som jazerá pri vodách, aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím.

7 Nadobudol som si otrokov a otrokyne, aj domácej čeľade som mal (prehojne). Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme.

8 Nahromadil som si striebra a zlata, (vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá. Zadovážil som si spevákov a speváčky, doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov; množstvo žien.

9 Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých, čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme, (najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť.

10 Čokoľvek si zažiadali moje oči, neodoprel som im ničoho. Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti, doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách, veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.

11 Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké (kedy) prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.

12 Potom som si všímal múdrosť, bláznovstvo a pochabosť, aby som videl, (aký majú význam). Čože si počne ten, kto nastupuje po kráľovi? Zaiste to, čo už kedysi (pred ním) robili.

13 A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti, o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme.

14 Múdry nosí svoje oči na hlave, kým pochabý sa poneviera potme. Ale dozvedel som sa aj to, že rovnaký osud postihne všetkých.

15 A tak som si v srdci pomyslel: „Ak aj mňa postihne osud pochabého, potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?“ A vo svojom srdci som usúdil: „Aj to je len márnosť!“

16 Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka, ako jej nebude ani po človekovi pochabom. Lebo keď raz nadídu budúce dni, na všetko sa zabudne. Ako rovnako zomierajú múdry i pochabý!

17 Preto som až znenávidel svoj život: lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko, čo mám robiť pod slnkom: veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom!

18 A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom. „Zanechám ich inému človekovi, čo nastúpi po mne.“

19 Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž, ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah, pre ktoré som sa ustával a múdro si počínal pod slnkom. Aj v tom je márnosť.

20 A tak som dospel až k tomu, že som nechal svoje srdce zúfať pre všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom.

21 Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali) námahy (istého) človeka, ale on mal za podiel určené odovzdať všetko (inému) človekovi, ktorý sa o to nemusel ani namáhať. Aj v tom je márnosť a preveľká krivda.

22 Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy a zo všetkého úsilia svojej mysle, ktorým sa ustával pod slnkom?

23 Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti, že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť! Aj to je márnosť – taký (človek).

24 Niet (inej) dobroty pre človeka, ako že sa môže najesť a napiť a dopriať si blaženosti za námahy. Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk.

25 Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho?

26 Lebo koho on uzná za dobrého, nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti; ale hriešnikovi dá za úlohu zhromažďovať a hromadiť, aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému. Aj to je márnosť a honba za vetrom.

1 Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

2 Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

3 Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

4 Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

5 Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

6 Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

7 Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

8 Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

9 Akýže má osoh, kto je (stále) činný, z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

10 Všímal som si zamestnanie, ktoré Boh uložil Adamovým synom, aby sa ním umárali.

11 Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

12 Poznal som, že pre nich niet lepšieho, ako radovať sa a dopriať si blaženosti vo svojom živote.

13 Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha.

14 Poznal som, že všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať. Boh to tak urobil, aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.

15 Čo je, už dávno bolo, a čo má byť, bolo už (tiež). Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.

16 Ďalej som videl pod slnkom: Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.

17 Vtedy som si v srdci pomyslel: „Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh.“ Lebo on určil čas pre každú vec a pre každý skutok.

18 Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej): „Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša, aby bolo vidno, že sami osebe sú (tvormi) ako zvieratá.“

19 Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia, (hračkou) osudu sú (aj) zvieratá – veď ich osud je rovnaký. Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony, rovnaký dych života má všetko – človek ničím nevyniká nad zvieratá.

20 Všetko odchádza na spoločné miesto; ako bolo všetko vzaté z prachu, tak sa všetko do prachu navracia.

21 Kto vie, či sa dych života Adamových synov vznáša k výsostiam a dych života zvierat zostupuje zasa dolu k zemi?

22 A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho, ako radovať sa zo svojich diel, lebo to je jeho podiel. Veď kto by ho mohol zaviesť tam, kde by videl, čo sa v budúcnosti stane?

1 (Keď) som sa obrátil, videl som všemožné utláčania, ktoré sa dejú pod slnkom. A hľa, všade (znel) nárek utláčaných, ktorí nemajú nikoho, kto by ich tešil. Z ruky ich utláčateľov (vychádzala) presila, (utláčaní) nemali nikoho, kto by ich mohol potešiť.

2 Za blaženejších som pokladal mŕtvych, čo už pomreli – než živých, ktorí ešte zostávajú nažive.

3 Ale za šťastnejšieho – ako ich obidvoch – mal som toho, kto doteraz ani nebol (na svete): kto (totiž) nevidel dielo zloby, aké sa deje pod slnkom.

4 Všimol som si, ako všetka námaha a všetok zdar podnikania slúži iba na žiarlivosť jedného proti druhému. A tak aj tu je márnosť a honba za vetrom.

5 Pochabý si skladá ruky krížom a chce zožierať svoje vlastné telo.

6 „Lepšia je plná dlaň odpočinku ako plné päste námahy a honba za vetrom.“

7 Keď som sa obrátil (iným smerom), aj tam som videl márnosť pod slnkom.

8 Tu žije niekto sám, kto nemá pri sebe nikoho: ani syna, ani brata. A predsa si nevie stanoviť hranice námahe, ani sa mu oči nevedia nasýtiť majetkom. „Pre kohože sa namáham (takto), že svojej duši odopieram každý pôžitok?“ Aj to je márnosť a biedne umáranie.

9 Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu,

10 a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol.

11 Aj sa (lepšie) zahrejú, ak dvaja ležia spolu, ale sám – akože sa môže zahriať sám?

12 Veď dvaja vedia premôcť samého, dvaja sa (skôr) postavia na odpor. Trojmo usúkaný povrazec sa nepretrhne tak chytro.

13 Lepšie je na tom chudobný, ale pritom múdry mladík, ako starší a nemúdry kráľ, ktorý sa už nedá nikomu poučiť.

14 Lebo keby tamten prichádzal aj z väzenia ujať sa svojho kráľovstva, tento by bol aj pri kráľovskej (hodnosti) taký, ako kto sa v chudobe narodil.

15 Všímal som si všetkých žijúcich, čo kráčajú pod slnkom, ale už s iným mladíkom, čo nastúpil namiesto tamtoho.

16 Nebolo konca všetkému ľudu, všetkým, ktorým stál na čele, ale už pokolenie, čo príde po ňom, nebude sa z neho radovať. Aj to je márnosť a honba za vetrom.

17 Daj si pozor na svoje kroky, keď ideš do domu Božieho. Pristúp čím bližšie, aby si počul – veď to je (cennejšia) obeta ako dar pochabých, lebo takí ani nevedia, že si počínajú zle.

1 Nehovor ústami bez uváženia! Ani myseľ nech sa ti neprenáhli predniesť slovo pred Bohom! Lebo Boh je (vysoko) na nebi a ty si zasa na zemi. Preto nech nie je tvojich slov veľa.

2 Lebo (ako) spánok prichádza po mnohej námahe, tak má hlas pochabého zas mnoho rečí.

3 Ak sľubuješ Bohu sľub, nemeškaj s jeho vyplnením, lebo nemôže mať záľubu v pochabých; čokoľvek si teda sľúbil, to aj splň!

4 Lepšie sľub (vôbec) nerobiť, ako keby si sľúbil, a (sľub) nesplnil.

5 Nedovoľ svojim ústam, aby ti priviedli telo do hriechu, ani nehovor pred (Božím) poslom, že sa to a to stalo nevedomky. Prečo by sa mal Boh rozhnevať pre tvoje slovo? Navnivoč privedie dielo tvojich rúk!

6 Lebo kde je veľa snov, tam je aj mnoho márnivých slov – ty však maj bázeň pred Bohom!

7 Ak vidíš, že chudobný trpí útlak a ozbíjanie (vládne) namiesto práva a spravodlivosti v meste – nečuduj sa nijako takej veci! Lebo vyšší dohliada na vysokopostaveného a zasa nad nimi sú ustanovení vyšší (páni).

8 A z toho všetkého má krajina túto výhodu: na službu na istom území ustanovia si kráľa.

9 Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok. Kto má rád nahromadený (majetok), nemá (dosť) zisku. (Ale) aj to je márnosť.

10 Ako sa (totiž) množí majetok, tak sa množia aj tí, čo z neho jedia. Akýže osoh má z neho jeho majiteľ? Iba toľko, že jeho oči hľadia naň.

11 Kto pracuje, má sladký spánok, či sa naje menej a či viac. Nasýtenosť však nedopraje boháčovi spať.

12 Je tu (aj iná) zlá choroba, ktorú som videl pod slnkom. (Je to) bohatstvo, ktoré sa majiteľovi zachová na jeho nešťastie.

13 Bohatstvo môže zahynúť, (ak s ním) narábajú zle; a ak sa mu narodí syn, nemá vo svojich rukách ničoho.

14 Ako nahý vyšiel zo života svojej matky, tak musí aj odísť, aký prišiel; neodnesie si nič zo svojej námahy, (ani toľko), čo by v hrsti uniesol.

15 Aj toto je zlá choroba: celkom tak, ako prišiel, musí odísť; a čo za osoh má taký, kto sa namáhavo hnal za vetrom?

16 Po všetky svoje dni vo tme jedával, v premnohej mrzutosti, chorobe a podráždenosti.

17 Ale hľa, čo som uznal za dobré a čo je (v živote ozaj) pekné: Ak si môže človek zajedať a popíjať a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, ktorou sa trápil pod slnkom podľa počtu dní svojho života, ktorý mu udelil Boh, lebo je to jeho podiel.

18 Aj to, ak niekomu z ľudí Boh udelil bohatstva, majetku (prehojne), a doprial mu možnosť užívať z neho a prevziať si tento svoj podiel, aby sa mohol radovať za všetky námahy; to je zaiste Boží dar – takáto (vec).

19 Človek totiž nemyslí príliš na dni svojho života, lebo Boh radosťou zamestnáva jeho srdce.