1 Jób pokračoval vo svojich výrokoch:
2 „Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,
3 keď nad hlavou mi svietil svojou lampou, keď v jeho svetle šiel som temnotou?
4 Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene, keď sám Boh ochraňoval môj stan,
5 keď ešte Všemohúci býval so mnou, keď moje dietky boli okolo mňa,
6 keď nohy mliekom sa mi temer brodili, keď tvrdá skala tiekla olejom.
7 Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal a na námestí som svoj stolec mal,
8 zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali, a starci vstali, až sa vzpriamili.
9 Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali a na ústa si ruku dávali.
10 Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas a jazyk im k ďasnu prilipol.
11 To ucho čulo, hneď mi blahožičilo, to oko zrelo, pre mňa svedčilo.
12 Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil, aj osirelých, bezpomocných tiež.
13 Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých a radosť lial som vdove do srdca.
14 Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa, mne právo bolo rúchom, turbanom.
15 Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému a sťaby nohy pre kuľhavého.
16 Ja otcom bol som všetkým chudobným, aj neznámeho vec som vyšetril.
17 Zločincovi som rozbil čeľuste a z jeho zubov korisť vyrval som.
18 Nuž vravel som si: »V hniezde svojom vydýchnem a sťaby piesok dni si rozmnožím.
19 Môj koreň vlahe otvorený je, mne rosa padá v noci na vetvy.
20 Aj sláva vo mne nová bude vždy a v mojej ruke luk sa omladí.«
21 Čo ma počúvali, celkom ticho ostali a moju radu s túžbou čakali.
22 Dohovoril som, nerobili námietky a moje slová na nich kvapkali.
23 Tak čakali ma, ako dážď čakajú, ako po pŕške im ústa dychtili.
24 Až neverili, keď usmial som sa na nich, svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.
25 Im smer som určil, bol som im tiež na čele, sťa kráľ som trónil vo vojsku, kam viedol som ich, tam sa pobrali.