Month: March 2020

1 Jób odpovedal:

2 „Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať a rečami ma mliaždiť naskrze?

3 Už desiaty raz tupíte ma; tak utláčať ma nehanbíte sa?

4 Že pochybil som, hoc by to aj pravda bola, tak moja vina na mne zostane.

5 Ak chcete sa vypínať nado mňa a moju hanbu mi vytýkať,

6 tak teda vedzte, že Boh vskutku ukrivdil mi a svoje siete na mňa zahodil.

7 Ak volám: »Krivda!«, nik sa mi neozve. Nuž márne kričím, nieto práva už.

8 Mne cestu zastal, by som ďalej nemohol, a chodníky mi tmami zavalil.

9 On postrhúval zo mňa moju slávu a z hlavy mi sňal veniec ozdobný.

10 Borí ma zo všetkých strán, musím zahynúť, moju nádej jak strom vyvracia.

11 Ba ešte roznecuje svoj hnev proti mne a má ma veru za nepriateľa.

12 Už jeho tlupy postupujú združené a nasýpajú hrádzu proti mne i tábor robia vôkol môjho stanu.

13 On mojich bratov odohnal odo mňa, a známi sa mi celkom odcudzili.

14 Opustila ma rodina i priatelia a zabudli ma hostia

15 aj domáci. Ba vlastné slúžky za cudzieho majú ma a v očiach ich som iba prišelcom.

16 Ak volám sluhu, odpoveď mi nedá, aj keď ho prosím vlastnými perami.

17 Veď môj dych sa oškliví vlastnej manželke a zo svojich útrob deťom zapácham.

18 Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.

19 Všetci moji dôverníci sa ma hrozia a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

20 Mne koža, telo už len visí na hnátoch a unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov.

21 Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou, dotkla sa ma Pánova pravica.

22 Prečo ma prenasledujete ako Boh a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

23 Bár by moje slová napísané boli, vryté do dosky spiežovej,

24 bár by ich rydlom železným a olovom navždy vrýpali do skaly!

25 Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme.

26 Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený a zo svojho tela Boha uvidím.

27 Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím. Moje oči ho uzrú, a nie iný. Mne srdce vnútri túžbou zmiera…

28 Ak hovoríte: »Ako ho budeme stíhať, akú zádrapku na ňom nájdeme?«,

29 tak traste sa pred ostrím meča, bo proti vinám vzplanie jeho hnev; že jesto Sudca, potom uznáte.“

1 Tu prehovoril Noamčan Sofar a vravel:

2 „Preto mi tie myšlienky prichádzajú, pre pocity je to, čo mám v sebe.

3 Karhanie keď čujem, čo ma tupí, dych umu mi velí odpovedať.

4 Veď to aj sám vieš, že odjakživa, od čias, keď bol človek na zem daný,

5 radosť hriešnikov je veľmi krátka a smiech darebákov trvá chvíľku len.

6 Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha, čo aj do oblakov čnie mu hlava,

7 veru navždy pominie sa ako prelud… Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«

8 Ako sen odlietne, nenájdu ho, sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

9 Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už, ani jeho sídlo ho už neuzrie.

10 Biednym dajú náhradu jeho deti, vrátia do ich rúk jeho imanie.

11 Plné mladosti boli jeho kosti, ale na prach spolu s ním sa obrátia.

12 Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo, ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

13 vychutnáva si ho, nevypľúva, pridržiava si ho na podnebí –

14 tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí na žlč jedovatých hadov v útrobách.

15 Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol, sám Boh mu ho z brucha vyženie.

16 Nacical sa jedu jedovatých hadov, preto skynoží ho jazyk vreteníc.

17 Čerstvého oleja prúdy nezrie, ani medu a mlieka potoky.

18 Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich, neužije svoje zárobky,

19 lebo násilne utláčal biednych, uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

20 Keďže nezná pokoj v svojom vnútri, jeho chamtivosti ujsť nemožno.

21 Nik jeho žravosti neunikol, preto jeho šťastie pominie.

22 Vprostred toľkej hojnosti mu úzko, všetky šľahy biedy idú naň.

23 Až si bude chcieť naplniť žalúdok, (Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu, svoje šípy nechá pršať naň.

24 Keď bude utekať pred železnou zbrojou, luk spiežový ho iste prestrelí.

25 Strela tá prenikne šijou jeho a plameň meča jeho žlč.

26 Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy, všetky tmy sú prichystané preňho, oheň nezažatý pohltí ho a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

27 Nebo samo odhalí jeho vinu, aj zem sa proti nemu postaví.

28 Dom mu tiež odnesie povodeň, čo v deň jeho hnevu sa privalí.

29 Taký podiel Boh bezbožnému dáva, od Pána ho (čaká) také dedičstvo.“

1 Jób odpovedal:

2 „Pozorne počúvajte moje slová a nech mi je to na potechu.

3 Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma, až dohovorím, potom smejte sa!

4 Či človek je to, na koho bedákam? A roztrpčený nemám vari byť?

5 Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte, dajte si teda ruku na ústa!

6 Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje a moje telo triašku cíti hneď.

7 Nuž hriešnici, prečo sú nažive, aj zostanú ver’, silou mocnejú?

8 Ich potomci pevno stoja pred nimi, ich výhonky sú im pred zrakom.

9 Aj domy ich sú pokojné, bez obáv a Boží prút nie je nad nimi.

10 Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá, teľné kravy im nikdy nezvrhnú.

11 Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú a ich deti tiež môžu tancovať.

12 Vyspevujú si pri bubne, citare a pri zvuku píšťal sa radujú.

13 Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni a do podsvetia odísť spokojne,

14 hoc vravia Bohu: »Len sa od nás odvráť preč, my tvoje cesty poznať nechceme.

15 Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili, čo osoží nám vrúcne vzývať ho?«

16 Či v rukách jeho nie je šťastie ich a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

17 Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych a nešťastie tiež na nich doľahne?! A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

18 by ako slama boli vo vetre, ako plevy, čo víchor uchytil?

19 Či jeho zlobu Boh synom necháva? Nech jeho skára, by to pocítil!

20 Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie a hnev nech pije Všemohúceho!

21 Čo po smrti už na dome mu záleží, keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

22 Či vedomosťou možno Pána poučiť? Veď on súd koná nad nebešťanmi!

23 No v plnom šťastí tento môže zomierať, aj celkom istý, celkom spokojný,

24 bo jeho rebrá tukom prekypujú a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

25 Lež s trpkou dušou onen zas umiera a neokúsil, čo je blahobyt.

26 Aj do prachu sa rovnako uložia a červíky ich oboch pokryjú.

27 No dobre poznám myšlienky už vaše i plány, čo vy na mňa kujete.

28 Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov a kdeže je stan, kde bývali zlí?

29 Či ste sa na to nepýtali pocestných a ich znaky ste nerozoznali,

30 že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený a cez dni hrôzy že sa raduje?!

31 Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

32 Keď do hrobu ho odprevadia napokon, pri náhrobku mu budú držať stráž.

33 Sladké mu budú aj tie hrudy údolia, všetci sa za ním prúdmi pohrnú a pred ním pôjde zástup bez počtu.

34 Nuž darmo ma vy veru potešujete, zo slov vašich klam len ostáva.“

1 Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

2 „Vari je človek na osoh Bohu?! Osoží len sebe, kto má rozum.

3 Má Všemohúci radosť, že si statočný, a zisk z toho, že si lepšíš svoje cesty?

4 Azda tresce ťa pre tvoju bohabojnosť, dáva sa preto s tebou do sporu?

5 Či nie preto je veľká tvoja zloba, že sú tvoje viny bez hraníc?!

6 Od bratov si bezdôvodne brával záloh, z nahých taktiež odev si strhával.

7 Ani žíznivým si nedal vody, odoprel si lačným (skyvu) chleba.

8 Veď zem patrí mužovi, čo päsť má mocnú, obľúbenec môže sídliť na nej!

9 Vdovy si prepúšťal s prázdnou dlaňou a sirotám si lámal ramená.

10 Nuž hľa, prečo osídla sú vôkol teba prečo ťa des zachvacuje náhly!

11 Svetlo sa ti stmilo, nevidíš už a príval vôd ťa zakrýva.

12 Na výsostiach nebies vari nieto Boha? Hlavu hviezd si pozri! Vysoko sú.

13 Ty si však povedal: »Čože Boh vie?! Azda spoza mračien môže súdiť?

14 Oblaky mu clonia, nevidí nič, po obvode nebies sa prechádza.«

15 Chceš sledovať chodník dávnoveku, po ktorom si išli ľudia zloby?

16 Tí, čo boli vyrvaní pred svojím časom, keď ich základ zaliali im vody,

17 čo kričali Bohu: »Odíď od nás! Čo nám môže Všemohúci spraviť?«

18 A to on im plnil domy blahom, hoci sú mu ďaleké cesty zlých.

19 Spravodliví vidia to a radujú sa, môže sa im vysmiať nevinný:

20 »Nevyšiel im majetok na skazu už a zvyšky po nich nepohltal oheň?«

21 Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním, len tak prospejú ti tvoje zisky.

22 Prijmi ponaučenia z úst jeho, jeho slová si vlož do srdca!

23 Ak sa vrátiš k Všemocnému a pokoríš sa, vzdiališ prevrátenosť zo svojho stanu,

24 hrudu zlata ako prach si ceniť budeš, z bystrín ofírských jak skálie dajaké,

25 lebo Všemocný ti bude hrudou zlata, stane sa ti kopcom zo striebra.

26 Hneď sa budeš kochať vo Všemocnom, k Bohu pozdvihneš svoj obličaj;

27 budeš ho vzývať a vyslyší ťa a ty splníš jemu svoje sľuby.

28 Hocčo si umieniš, zdarí sa ti, na cestách ti bude žiariť svetlo.

29 Bo pyšného nafúkanca ponižuje, kto však oči klopí, toho spasí on.

30 Zachraňuje nevinného človeka; pre čisté ruky sa zachráni.“

1 Jób odpovedal:

2 „Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek a vzlykot mi ruka zadŕža:

3 Bár by som vedel, kde by som ho našiel, zašiel by som k jeho trónu až.

4 Tam pred ním samým začal by som súdiť sa a naplnil by som si ústa dôkazmi.

5 By som zvedel slová, čo mi vtedy povie, a dal si pozor, čo mi odvetí.

6 Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa? Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

7 On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým, a navždy súdu zbavil by som sa.

8 Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je, dozadu ak, zas ho nebadám.

9 Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem, zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

10 On dobre pozná moje cesty, zastávky, jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

11 Veď moja noha k jeho stope prilipla, jeho cestu som strážil, nezblúdil.

12 Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov, úst jeho slová v hrudi skryl som si.

13 Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?! Čo duša chce mu, to aj urobí.

14 Veď úmysel svoj uskutoční zaiste a takých vecí v mysli veľa má.

15 Hľa, kvôli nemu prečo predesený som: To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

16 Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť a Všemohúci ma tak predesil.

17 Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť, bo obličaj mi tône prikryli.

1 Prečo od Všemocného skryté nie sú osudy a tí, čo ho poznajú, nevidia jeho dni?

2 Veď hriešnici prekladajú medzníky a odvádzajú stádo pastierom.

3 Ba sirotám aj osla oni odženú a býka vdove vezmú za záloh.

4 Odháňajú z cesty bedárov a biedni sa v kraji všetci musia skryť.

5 Iní na spôsob divých oslov na púšti vychádzajú, za korisťou pachtia sa. Lež tí, čo robia do samého súmraku, nemajú chleba ani pre deti.

6 Tí kosiť musia na poli aj za noci a zbierať musia zlému vinicu.

7 Sú bez šiat, nahí musia nocovať, ani v zime čím prikryť sa nemajú.

8 Aj premočení sú horskými pľušťami, bez prístrešia túlia sa ku skale.

9 Už od pŕs matky lúpia oni siroty a biedneho krm berú za záloh.

10 Tak chodia nahí, lebo šaty nemajú, a vyhladnutí snopky vláčia si.

11 Aj olej tlačia medzi dvoma kameňmi a hoc lisy šliapu, hynú od smädu.

12 Ba zo (všetkých) miest zmierajúci vzlykajú a pomoc žiada duša zranených, Boh si však ich modlitby nevšíma.

13 To títo sú odporcami Svetla, jeho cesty neuznávajú a na jeho dráhu sa nevrátia:

14 Už na svitaní vstáva vražedník a zabíja núdznych bedárov; a v noci sa ako zlodej dobýja.

15 Na tmu striehne aj zrak cudzoložníka. Vraví si: »Ani oko ma nevidí!« a tvár si halí závojom.

16 Do domu sa za tmy vlámava a cez deň sa zamyká. Títo všetci nepoznajú svetlo,

17 lebo ranný svit im tieňom iba je a keď rozodní sa, hrôza schvatne ich.

18 Na hladine vody trieskou ľahkou sú, aj ich polia v kraji sú prekliate, nejdú im lisovníci do viníc.

19 Teplo, úpal vysuší snehové vody, podsvetie však zasa tých, čo pášu hriech.

20 Lono, ktoré ho počalo, zabudne naň, jeho sláva sa nebude spomínať. Ako strom sa zlomí hriešnosť ver’!

21 Trápil ženu neplodnú a bezdetnú, ani vdove neurobil dobre.

22 Svojou silou ovládol aj mocných, povstal, lenže nemá nádej života.

23 Boh mu ponechal istotu, spolieha sa, ale jeho oči nad ním bedlia.

24 Vypína sa kratučko a už ho nieto, znížili ho celkom, pokosili; uvädne jak klasu vrchovec.

25 Nie je to tak? Kto ma usvedčí z nepravdy? A moje slová ktože vyvráti?“

1 Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

2 „On má vladársku moc, hroznú silu, udržuje pokoj na výsostiach.

3 Je možno spočítať jeho zástupy? A nad kým nevychádza jeho svetlo?

4 Je človek spravodlivý pred Bohom, čistý, koho porodila žena?

5 Ak jasne nesvieti už ani mesiac ani hviezdy nie sú v jeho očiach čisté,

6 o čo menej človiečik, ten chrobák, človeka syn, tento červíček!“

1 Jób odpovedal:

2 „Azda si takto slabému pomohol a podoprel si bezvládne rameno?

3 Či si chcel takto nemúdremu poradiť a prejavil si veľa rozvahy?

4 A také slová komu si to prednášal, čí duch to teda z teba vychádza?

5 Duchovia predkov chvejú sa pod zemou, aj vody a tí, čo v nich bývajú.

6 Podsvetie je pred ním obnažené, zhubca nie je zahalený pred ním.

7 Nad prázdnom on rozostiera sever, na nič zavesuje Zemeguľu,

8 vody uzatvára do oblakov, pod nimi sa nepretrhne mračno.

9 Mesiaca tvár v splne zacloňuje, oblaky on rozprestiera po ňom.

10 Hladine vôd určil presný obvod, po hranicu samu svetla so tmou.

11 Nebeské podpery sa zachvievajú, keď im pohrozí on, strach ich drví.

12 I more rozdelil svojou veľkou mocou a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

13 Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo a čulého hada preklal svojou rukou.

14 A to sú len samy kraje jeho diela, kde sme zachytili šepot jeho slova; kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!“

1 Tu Jób začal opäť hovoriť:

2 „Ako žije Boh, čo odobral mi právo, a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

3 kým vo mne duša ešte bude, kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

4 nuž moje pery nepovedia neprávosť, ani môj jazyk nepreriekne lož.

5 Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal, kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

6 Som v práve iste, toho nevzdávam sa, mňa za dni moje srdce nekarhá.

7 Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ, ako naničhodník môj odporca!

8 Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať, keď svoju dušu k Bohu povznesie?

9 Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší, keď postihne ho dáke súženie?

10 Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

11 Nuž poučím vás, ako si Boh počína, a ciele Všemocného neskryjem.

12 Veď ak ste všetci sami toto videli, tak hlúpo konať ako môžete?!

13 Bezbožný má ten podiel pred Bohom, ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

14 Ak synov početných má, sú len pod meč, výhonky mu chleba dosť nemajú.

15 Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti, ani vdovy nezaplačú po nich.

16 Hoci striebra nahromadil ani prachu, ako blata nazhŕňal rúch drahých,

17 statočný si oblečie, čo zhŕňal on, striebro nevinný zas po ňom zdedí.

18 Palác dal si postaviť sťa hniezdo, ako keď si hájnik búdku zrobí.

19 Bohatý však ľahne si a nevstane už, oči otvoriť chce, už ho nieto.

20 Hrôzy ako záplava ho stihnú, v noci zasa víchor uchváti ho.

21 Vietor predný schmatne ho a pominie sa, odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

22 Neľútostne sa naň stále vrhá, pred bijúcou rukou prchať musí.

23 Zatlieskajú si nad ním rukami a vypískajú ho z jeho miesta.

1 Zaiste striebro má svoje náleziská a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

2 Železo zo zeme dobývajú taktiež a tvrdý kameň obráti sa na meď.

3 Temnotám hranice oni vymerali a dolujú už až po najďalšie medze i kamenie ver’, kde temravy, tône.

4 Chodby si prekopal cudzí národ také, že na ne celkom zabúdajú nohy, a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

5 Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo, je všetko ako ohňom spustošené.

6 V končinách, v ktorých je zafírové skálie a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

7 sú zasa chodníky, že ich orol nezná a nezbadá ich ani oko supa.

8 Nijaká divá zver po nich nekráčala, neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

9 Aj na tvrdý kameň položili ruku a od základov vrchy prevrátili.

10 Kanály povytesávali v skale a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

11 Aj riečne pramene presliedili dobre a skryté veci na svit vynosili.

12 Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť a kde je to umu nálezisko?

13 Jej cenu nepozná ani jeden človek a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

14 Hĺbka vraví: »Vo mne nie je veru« a more hovorí: »Ja ju tobôž nemám.«

15 Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato, ani neváži sa striebro za jej menu.

16 Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske, ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

17 Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná, ju nevymeníš za zlatú nádobu.

18 Koraly, kryštály nehodno spomenúť, bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

19 Veď sa jej nerovná topás etiópsky a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

20 Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť a kde je to umu vlastné nálezisko?

21 Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov, utajená je aj nebeskému vtáctvu.

22 Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú: »My počuli sme vravieť o nej iba.«

23 Boh jediný len cestu ku nej pozná a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

24 lebo on rozhľad má k samým medziam zeme a vidí všetko, čo len pod nebom je.

25 Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu a presnou mierou odmeriaval vody,

26 aby takto určil jeho zákon dažďu a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

27 vtedy ju uvidel, presne vypočítal a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

28 Človeku povedal: »Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.«“